Home
Aktuálne číslo
Archív
Bonusy
Príbehy
Témy
Objednávky
Kontakty
 
Dano: Nikdy by ma nenapadlo, že raz to bude takto

Nikdy by ma nenapadlo 

Dano je zachránený 21-ročný chalan, ktorý žije vďaka Bohu, s Ním a pre Neho. Študuje urgentnú zdravotnú starostlivosť, aby mohol aj on zachraňovať ľudí. Má rád veľké príbehy a dobré konce. Hrá na basovú gitaru v kapele eSPé a tvrdí o sebe, že je šťastný.

Vyrastal som ako najstarší zo štyroch detí a bol som chalan, ktorého by ste si ľahko poplietli s magnetom na problémy. Očakávala sa odo mňa najväčšia zodpovednosť, no namiesto toho som bol čiernou ovcou rodiny. Čokoľvek sa u nás stalo, bol som prvým na zozname podozrivých. Mamina nás odmalička viedla k viere, za čo si neraz vypočula „podpásovky" od ocina. Kostol mi však veľa nehovoril, iba že večer pred písomkou som zarecitoval „Otčenáš". Stále viac som sa mu vyhýbal a birmovka bola pre mňa rozlúčkou s cirkvou.

„Ježiš ma našiel ako zatúlanú ovcu a prijal ma bez toho, aby som sa najskôr musel polepšiť. To ma dostalo najviac!"
Už ako malého ma dostávali filmy, v ktorých bol dobrý hrdina. Zasiahne v poslednej chvíli, vyjde z plameňov so zachránenou dievčinou na rukách. Chcel som byť ako on, no doma som bol pravý opak: nezodpovedný, kazisvet, čierna ovca, ten, čo nikdy nepríde načas. Za veľa vecí z toho som si mohol sám, no každé obvinenie vo mne budilo pocit, že nie som dobrý - tak načo to dokazovať. Nešlo mi byť dobrým, tak som si povedal, že budem aspoň tým zlým „hrdinom". Chcel som vyniknúť v partii a často som si predstavoval, ako dám na futbale najlepší gól, ako kopom z otočky s dvojitým saltom zrazím na zem nejakého grázla. Realita: bol som priemerný a začal som „vynikať", ako som vedel - nadávaním, opíjaním sa, fajčením, štipkou „trávy", dvojkou zo správania v šiestej triede, ... Chcel som byť frajer. Vynikanie išlo do peňazí a doma som začal kradnúť. Mamu ničilo, keď zistila, že jej miznú peniaze a následne „niekto" z nás detí klame. Klamal som do očí, kde sa dalo, považoval som to za svoju špeciálnu schopnosť. Postupne som tak stratil dôveru ľudí a ani sám som už nevedel, čo je pravda a čo nie. Skúsil som aj niekoľko vzťahov, no každý stroskotal - videl som len seba. Bol som závislý na porne. Keď sa to bežné „okukalo", začal som skúšať stále horšie úchylky. Potom som pustil hlasno hudbu, aby som si pripomenul, že som „drsňák" a zabudol na to, čo som práve videl. Bolo mi zo seba zle, ale nevedel som prestať. Bol som rozhodnutý, že kým žijem, nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Moje závislosti si pýtali stále viac: viac peňazí, viac zničenej sebahodnoty, väčšmi rozbité vzťahy doma. Navonok som bol obľúbená postava triedy, Dano - pohoďák, no keď som bol sám, niečo mi chýbalo a cítil som, že takto som to nechcel a nemal som sa rád. Prežíval som vtedy punkové obdobie a napĺňal prázdne vnútro počítačovými hrami. Celé leto som strávil za počítačom, vyblednutý. Vo virtuálnej realite som bol niekto, hrdina.

V tom čase prežila obrátenie moja sestra. Tiež si prešla divokou pubertou a po návrate z jednej kresťanskej akcie to bol zrazu iný človek. Zmenu na nej sa nedalo nevšimnúť: nápisy ako Ježiš žije!, Freedom in Jesus na rukách - vyzerala presvedčivo. Ako ma to štvalo! Nemala to so mnou ľahké. Robil som jej napriek (hudba na plné pecky o 6:30 ráno). Pozvala ma, aby som išiel ako dobrovoľník na kresťanský festival „bez piva". Nepredstaviteľné, no išiel som. Vyhýbal som sa programu, nikto mi o Bohu nič nevravel a väčšinu času som čapoval kofolu, no mladí vyzerali skvelo! Bolo jasné, že pivo im nechýba. Mali niečo príťažlivé, čo som chcel mať aj ja. Držal som si odstup, no páčilo sa mi tam stále viac! V poslednú noc sa pri bráne strhol ruch. Pribehli sme tam spolu s ostatnými dobrovoľníkmi. Na prahu areálu sa usadila skupinka opitých punkerov a robili tam rozruch. Zrazu som videl akoby seba (tiež som bol punker) z tej druhej strany. Vôbec som nemal chuť pridať sa. Cítil som sa dobre medzi ľuďmi, ktorých som tam spoznal. Festival skončil a zmenil môj pohľad na mladých, ktorí veria, no ja som sa vrátil do starých koľají.

O dva mesiace neskôr ma sestra zavolala na kresťanskú chatu. Mladí tam normálne, priamo, rozprávali o Ježišovi. Bolo vidno, že za to, čo vravia, by sa aj pobili. X-krát som už počul, že Boh ma miluje, ale teraz som vážne chcel, aby to bola pravda. Tam som počul, že s Ježišom môžem začať odznova, že dáva odpustenie a nový život. Tam som šiel po rokoch na spoveď. Slová „polepši sa" sprevádzali môj dovtedajší život. Ježiš ma tam našiel ako zatúlanú ovcu, prijal ma bez toho, aby som sa najskôr musel polepšiť. To ma dostalo najviac! Jeden večer sme pri modlitbe mali možnosť napísať Bohu svoje rozhodnutie. Napísal som, že Ho chcem spoznávať - čo bolo moje „áno" na Jeho ponuku. Veľmi som chcel aby sa niečo zmenilo. A zmenilo sa! Pri jednej z modlitieb sa modlili za sestru a ja som tiež prišiel k nej, chytil ju za ruku a začať sa modliť. Zrazu ma prenikli 2 veci: celý čas, ako som jej robil napriek, ona sa za mňa modlila a hlavne som cítil, že Ježiš ma veľmi miluje. Stiahol som si kapucňu na tvár, aby zakryla slzy a vybehol von z chaty, kričal: „ To čo má byť!?" Začal som chápať, že tam vnútri Boh naozaj niečo robí.

Viem, že Boh sa ma tam dotkol a začal od základu meniť môj život. Slová o Jeho láske, odpustení, novom živote - to všetko sa stalo pravdou. Pri modlitbe na ďalší deň ma oslobodil od závislostí na fajčení a pití alkoholu - už proste nemusím! A to bol len začiatok. Pozvali ma do spoločenstva, medzi ľudí, ktorých som si zamiloval. Je to môj druhý domov. Tu objavujem svoje dary, aj to, že som potrebný a ja sám potrebujem ľudí okolo. Boh ma tu učí prijímať, dávať, rásť, odpúšťať, slúžiť. Život nabral nový smer! Cítil som sa ako mimino. Nový štart! Odpustenie! Mal som chuť každému povedať, že Ježiš je fakt živý!

Po návrate z chaty bolo ťažké skrývať zmenu najmä v starej partii: „Kde je ten starý Dano?" Dnes vidím, ako ma cez to Boh previedol, že mi posielal skvelých ľudí, nových priateľov a pomáhal odpustiť starým kamošom ich narážky. Nie všetko bolo super hneď. Z porna sa išlo von ťažšie. Ešte dlho po obrátení som v tom padal. Boh to liečil postupne. Učil ma vstávať po pádoch, utekať za Ním. Raz ma usvedčil cez muža, teraz už priateľa a zažil som to, čo žena pri studni (Ján 4,39): „Povedal mi všetko, čo som porobila." Neponížilo ma to, ale oslobodilo! Boh mi cez neho ukázal svoju lásku: že hoci On vie o všetkom, napriek tomu ma ľúbi! Uzdravuje minulosť. To svinstvo, ktoré som chcel naveky ukrývať, vyšlo na svetlo a s Ním sa už viac nemusím skrývať. Tiež mení môj pohľad na seba samého. Žil som v tom, že všetci sú super, len ja som nula. Vtedy mi raz na omši po prijímaní prebehlo, akoby Ježiš stál na križovatke. Jedna cesta išla v pohode ďalej. Na tej druhej ho čakalo všetko to utrpenie, bičovanie, tŕňová koruna, zrada, kríž. Vtedy som prežil, ako sa pozrel priamo na mňa. Videl ma so všetkými hriechmi, ktoré spravím, aj tým, čo má pre mňa pripravené a povedal: „Za Dana Launera... Jasné!" A vykročil krížovou cestou! Dostalo ma to! Zotrelo to moje argumenty a pocit, že som nula. Nikto mi už nedá väčšiu hodnotu ako Ježiš!

Po stroskotaných vzťahoch mi Boh poslal ozajstný vzťah, v ktorom sme s Katkou už viac ako tri roky. Je to neporovnateľná zmena! Tu nás obidvoch učí zabúdať na seba a tešiť sa z toho druhého. Aká je láska úžasná a dobrodružná! Sme si navzájom darom a chceme žiť tak, aby Boh mal prvé miesto vo všetkom, čo robíme. On sa o nás majstrovsky stará a učí nás láske. Rozhodli sme sa žiť čisto, sex si vychutnať po svadbe. Boh nás v tom podporuje a napĺňa prisľúbenie, že „nič nám nebude chýbať." Boh premieňa aj vzťahy v rodine. S ocinom, s ktorým som sa si bol cudzí, sa dnes rozprávame, objímame pri lúčení a sme si vzácni. Tie nudné omše, ktorým som nechápal, sa stali živým stretnutím s Ježišom - obrovským posilnením. Biblia sa stala mojím kompasom. Stále nie som dokonalý a Boh mi veci, ktoré tu píšem, musí neraz pripomínať.

Mal som túžbu byť pre Neho použiteľný, aby aj cezo mňa mohol zachraňovať ďalších ľudí. Povedať Bohu: „Použi si ma, ak nejako môžeš" je nebezpečná modlitba! On to totiž berie ako výzvu! (O dva roky neskôr som bol v organizačnom tíme festivalu, kde sa začalo moje obrátenie.) Svedčiť na ulici, modliť sa za uzdravenie, hrať na chválach, šoférovať dodávky, byť na miestach, o ktorých som ani nesníval, prekonávať pochybnosti, strach, prihovoriť sa na zastávke staršej žene, pokosiť záhradu, ... Nikdy by ma nenapadlo, že raz budem rozprávať svedectvo, pripravovať evanjelizácie, viesť skupinku, písať vám, hrať chvály - a to si povieš často, keď povieš Bohu „áno"! Naša punk-rocková kapela Strata vkusu bola veľkou dilemou po obrátení - pokračovať alebo sa jej vzdať? Rozhodol som sa jej vzdať, lebo som cítil, že keby som bol ostal, znova by som padol do vecí, z ktorých ma Boh vytrhol. Po nejakom čase som začal hrávať s ľuďmi v spoločenstve pri modlitbe chvál (tie piesne mi už dávali zmysel) ako náhradný basgitarista. Zlom nastal, keď nás zavolali do zboru na stretnutie mladých ActIv8 a hlavný basgitarista bol v Írsku. Dostal som sa tam medzi skvelých hudobníkov, kde sme hrali so 40-členným zborom pre asi osemtisíc ľudí. Tak som začal viac hrávať v eSPé. Nikdy by ma to nenapadlo. To, čoho som sa na začiatku vzdal, Boh zobral do svojich rúk a vylepšil. Dnes hráme piesne, ktoré oslavujú Boha. Ani chvály, ktoré hrám, nenecháva len na pódiu, učí ma žiť ich vo všetkom čo robím, a to je riadna škola! Ďalšou dilemou bolo, či ísť na výšku alebo ako dobrovoľník do Centra voľného času vo Važci. Po dlhom rozhodovaní mi Boh ukázal slovo: „On uveril a šiel." Tak som uveril a povedal, že o ostatné sa musí postarať On. Postaral sa - zmenil názor rodičov - a šiel som na jeden školský rok do služby. Bol to nenahraditeľný čas, tu Boh premieňal môj charakter. Spoznal som tam skvelých ľudí vydaných Bohu, to, aký dôležitý je osobný čas s Ním, rozprávať s ľuďmi, kúriť v kotolni, umývať riad a hlavne, že Boh si aj mňa dokáže použiť na Jeho dielo. Tu Boh zmenil aj smer, ktorým som sa vydal. Po elektrotechnickej strednej teraz študujem urgentnú zdravotnú starostlivosť (ten nezodpovedný, čo vždy mešká - Bohu nie je nič nemožné).

Aj vo vzťahu s Bohom sa dá rásť (nechcem ostať mimino). Boh ma vychováva ako otec dieťa, dvíha ma, keď spadnem, učí láske, dôvere, poslušnosti, mení môj charakter. Učí ma dať mu všetko: strach, slabosť, pochybnosti, pády, hanbu, úspech, ... Sú aj chvíle, ktoré sa mi nepáčia a zdajú sa mi ťažké. Každý deň sa však presviedčam o tom, že všetko, čo robí, robí preto, že ma fakt miluje. Život s Bohom nie je pohodlný, ale je pre mňa skutočný, naplnený, taký, čo má zmysel! To, keď ráno vstanem a viem, že sa mám na koho obrátiť, je na nezaplatenie. Vymenovať každodenné požehnanie, všetky tie dobrodružstvá, by zabralo minimálne zvyšok časáku. Raz mi kňaz povedal: „Vieš, tiež by som chcel, aby všetko bolo super hneď, ale mňa baví objavovať to!" Boh moje rozhodnutie z chaty, že ho chcem spoznávať, zobral vážne a umožňuje mi to každý deň. A s Ním je každý jeden deň lepší ako inde - hocikde inde bez Neho 1000 dní! Želám ti milosť, aby si to mohol zažiť, ešte viac, ešte silnejšie ako ja. Ak to Boh dokázal s človekom ako ja, zaručene pre Neho nie si problém, ani nikto, o kom by ťa to mohlo napadnúť.

Richard
Eduard Heger
Maria Spesova
Adam Mackovjak
Mata
Marek
Mario
Michal Svetko
Roman Seko
Facebook
Redakcia
Kontakt
Prihlásenie