Kebyže mám vysvetľovať kto som, bolo by to na dlho. V skratke asi takto: Ocko ma stvoril na svoj obraz, presne takú, akú ma chcel mať a venoval ma mojim rodičom. Tí ma našťastie ako dar prijali a postavili sa k tomu tradično-zodpovedne, tak ako najlepšie vedeli. Od malička ma vodili každú nedeľu do kostola, aby som si zvykla . V našej rodine platilo aj takzvané „nedeľné rezňové pravidlo", ktoré hovorilo, že ak nepôjdem v nedeľu do kostola, nedostanem na obed rezeň, čo bolo úplne najklasickejšie nedeľné menu v našej rodine. No povedzme si na rovinu, toto pravidlo na mňa istú dobu zaberalo! Väčšinu môjho života som prežila pod starostlivým dohľadom mojich rodičov u nás na dedine.

Na strednú školu som sa dostala do neďalekého mesta. Život tam bol pre mňa spoločensko-kultúrno-zážitkový šok. Spoznala som tam kopu nových ľudí a zrazu som mala partiu, o ktorej som vždy snívala. Celkom rýchlo som tam zapadla. S kamošmi sme začali piť - to je asi prvá vec, ktorá napadne úplne každého, keď sa chce hrať na dospeláka. Neskôr sme začali húliť marihuanu a zapíjať nejaké tabletky alkoholom, aby sme si dokázali, že my máme na viac. Medzi mojich známych patrili čoskoro narkomani, alebo ľudia, ktorí žili nejakú závislosť. Niekedy to boli drogy, niekedy sex, niekedy iné veci. Už si ani nespomeniem, čo ma na ich spôsobe života tak priťahovalo. Zrejme to, že žili, akoby ich nič netrápilo, robili si, čo sa im zachcelo a ja som bola z toho očarená. Začala som s nimi počúvať tvrdšiu depresívnu hudbu a utekať zo školy a cítila som sa pritom „strašne slobodne".

Jedného dňa som začala písať o smrti. Môj život mi prestal dávať zmysel. Cítila som sa nemilovaná, sama a nepotrebná. Mala som depresie, o ktorých asi nikto ani netušil. A tak som raz zobrala ocinovu žiletku a postavila sa v kúpeľni nad vaňu. Chcela som si podrezať žily. Stála som tam a hovorila si, že je úplne jedno, či umriem alebo budem žiť. Nikomu nebudem chýbať, veď nikomu na mne aj tak nezáleží! Neviem, ako dlho som tam stála a celá sa od strachu triasla, ale nakoniec som to nespravila, lebo som mala som strach z krvi. O niekoľko dní na to som si povedala, že to urobím inak. Vyšla som večer na balkón a chcela som skočiť. Pozerala som sa dole z balkóna a dookola som si znovu opakovala všetky tie klamstvá, že ma nikto nemá rád. Bolo strašné počúvať svoje vlastné myšlienky. Plakala som a nevedela prestať, ale skočiť som nedokázala (vďaka Bohu za dar pudu sebazáchovy).

Môj život charakterizovali tri veci: depresie, tma, smútok. V tom čase som prestala chodiť do kostola, samozrejme „rezňové pravidlo" stále platilo, preto som to musela robiť tak, aby ma nikto nevidel. A darilo sa mi. Pred rodičmi som sa tvárila, akoby všetko bolo o.k. a vo vnútri ma zožierala túžba po smrti.

Potom prišla jedna Veľká noc a tradične na Zelený štvrtok je u nás v dedine vždy otvorený celú noc kostol, aby ľudia mohli na chvíľu prísť a pomodliť sa. Moje kamošky z dediny sa ma spýtali, či by som v noci nechcela ísť s nimi. Síce som si nevedela predstaviť, čo tam asi tak ja budem robiť, ale nakoniec som išla. A bola to najprv celkom sranda. Pokecali sme po dlhom čase a potom jedna z nich povedala, že by sme sa mohli modliť, keď už sme v kostole. Prišlo mi trápne tváriť sa nejako zbožne, keď som vlastne ani neverila, že Boh je tam. A ak vôbec existuje, tak určite nesedí u nás v kostole. Tak som tam len tak sedela a čakala, kým sa kamošky modlili. Vtedy som zrazu „čosi" zacítila, akoby tam niekto bol a díval sa priamo na mňa. Taký ten zvláštny pocit, keď začne byť človek trochu nesvoj, lebo cíti, že sa na neho niekto pozerá. Cítila som, že tam niekto je a vedela som, že ten niekto je Boh. Zvláštne! Vôbec som neverila, že by tam mohol byť!

Ale niečo sa tam stalo. Cítila som sa asi ako keď ste do niekoho zaľúbení a od radosti vám stisne srdce a vy vôbec ten pocit neviete ovládať. Nikomu som nepovedala o tom, čo som prežila. Písala som to len do môjho denníka, lebo mi prišlo trápne niečo také cítiť a ešte si myslieť, že to bol Boh. Je však zvláštne, ako ten pocit vo mne ostal a ja som to chcela zažiť znova. Tak som išla na druhý deň, na Veľký piatok, znova do kostola a náš kňaz vtedy na kázni hovoril, aby sme skúsili túto Veľkú noc prežiť trochu inak. Nech si skúsime predstaviť, čo sa naozaj stalo. A potom sa v kostole spievali Pašie a ja ani neviem prečo som si zatvorila oči a predstavovala som si, čo speváci zo zboru spievali: „Ukrižuj, ukrižuj ho!" Srdce mi búchalo a zasa som mala ten zvláštny pocit. Čo to má byť? Nechápala som!

Moja hlava aj srdce boli plné otázok, a tak som sa vybrala za mojou tetou. Povedala som jej, že mám zvláštny pocit, že ma to nejako ťahá do kostola. Ona mi len povedala, že to Boh túži po tom, aby som išla za Ním. Vtedy som si pomyslela: „Ty kebyže vieš, čo ja žijem, tak toto určite nepovieš! To je teda pekná blbosť, ja pijem, húlim, mám problém s čistotou, klamem a nechodím do kostola, chcela som sa zabiť a po tomto všetkom Boh určite po mne netúži!"

Ale On túžil a ja som neprestávala cítiť Jeho túžbu. Nejakú dobu ma tie pocity hrýzli. Snažila som sa na to nemyslieť a žiť si taký život, ako dovtedy, ale myšlienky, že Boh po mne túži, som sa nejako nevedela zbaviť. Potom sa mi do rúk dostali dve knihy, boli to denníky jednej baby a jedného chalana, ktorí prežívali podobné pocity ako ja. Hltala som tie knihy jednu za druhou. Boli to knihy o Bohu ako o niekom, kto je reálny a živý. Niekto, kto môže zmeniť aj môj život, ak mu to dovolím. Ale prečo by niekto chcel meniť môj život? Načo by mu to bolo?

Potom prišlo leto a s kamoškou sme kdesi videli pozvánku na Campfest - festival, o ktorom sme vôbec nič nevedeli, ale aj tak sme sa rozhodli, že tam pôjdeme. Na Campfeste som prvýkrát videla kopu mladých ľudí, ktorí prišli, aby spolu chválili Boha. Nikdy dovtedy som to predtým nezažila. Pamätám si, ako na pódium prišiel jeden speaker a pozval všetkých, ktorí chcú zmeniť svoj život, aby prišli dopredu a odovzdali život Ježišovi. Nechápala som, o čom hovorí, nerozumela som, čo to znamená. Ten muž hovoril o tom, že keď sa rozhodneme odovzdať svoj život Ježišovi a ak mu to naozaj dovolíme, On príde a zmení ho. Zrazu som zatúžila, aby sa môj život zmenil a tak som na ďalšiu výzvu toho speakra išla dopredu a spolu s ním som sa modlila modlitbu odovzdania života Ježišovi. A On to naozaj urobil! Prišiel a zmenil môj život. Vtedy na Campfeste som počula veľa o tom, ako Boh nepozerá na moje hriechy, ani na to, čo som urobila predtým, že mu záležalo na mne skôr, než som prišla na Campfest. Že On ma vidí úplne inak a že ma miluje, aj keď som hriešna. Plakala som vtedy ako malé dieťa - od ľútosti, od radosti, od bolesti. A po dlhom čase som cítila, že ma niekto miluje.

Po lete prišiel nový školský rok a s ním návrat do školy. Vrátila som sa do rovnakej partie, ale ja som už bola iná, už mi neprišlo až také zábavné chodiť sa opíjať a húliť. Už som zrazu nedokázala pochopiť, čo som videla na „priateľovi", ktorý túžil po mne len telesne. Boh mi začal ukazovať, čo je to byť ženou, že Jemu na mne záleží, že sa nemusím vyzývavo obliekať, aby som pritiahla jeho pozornosť, že ma miluje preto, kým som, nie preto, že som vyzývavá. Pomaličky menil moje srdce. Zmenil aj môj vzťah k rodičom. Ukázal mi, že ja môžem byť tá prvá, ktorá povie: „Ľúbim ťa, mami, ľúbim ťa, oci," hoci som to od nich predtým nepočula.

Boh zobral z môjho života depresiu a stal sa zo mňa človek takzvaný „usmievavý". Keby ste ma poznali predtým a teraz, videli by ste ten rozdiel . Zmenil môj pohľad na seba samú, vlastne stále ho mení a učí ma odpúšťať aj samej sebe, keď som na seba príliš tvrdá. Pomohol mi prestať s hriechom nečistoty, s ktorým som mala problém ešte dlho po tom, ako som mu odovzdala život. Pomohol mi odpustiť mužom, ktorí mi ublížili a je toho naozaj veľa, čo by som mohla povedať.

Boh je úplne úžasný, On ma doslova „vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna" (Kol 1,13-14 ). Nemal to so mnou nikdy ľahké, ale nikdy nezmenil názor! On nikdy nezmení názor. Túžil po mne ešte keď som bola hriešna, keď som ho odmietala a nedovolila mu prísť bližšie. On je ten, ktorý túžil po mne tak veľmi, že jeho túžba zmenila môj svet. On pri mne stál, keď som si chcela podrezať žily a plakal spolu so mnou. On pri mne stál, keď som chcela skočiť z balkóna a vziať si život. On pri mne stál a chcel ma chrániť pred mužmi, ktorí to neurobili.

A On je ten, ktorý stojí pri mne aj teraz. Je to odzbrojujúce, nepochopiteľné , pokoruje to, ale nikdy by som nemenila. Ten, ktorý stvoril všetko, úplne celý vesmír a každý detail v ňom, ten, ktorý naplánoval aj tvoj život, túži po tebe a nikdy nezmení názor.