Stále som na ceste. Boh mi odkrýva kúsok z poznania večnosti a ja len tuším, aká nádhera to bude s Ním vo večnosti. To tušenie ma napĺňa pocitom neskutočnej radosti a tú mi už asi nikto nevezme.

Volám sa Slavomír Pjaták a narodil som sa ako druhý syn stolára Štefana a zdravotnej sestry Alžbety. Mám ešte mladšiu sestru a do svojej osemnástky som pokojne žil v krásnom šarišskom meste Sabinov. Bavilo ma hrať hokej s loptičkou na asfalte, strieľať z paride (východniarsky výraz pre dlhý slovenský gumipuška), chovať andulky a chodiť s rodičmi cez víkend k včelám a cez prázdniny k starým rodičom na dedinu. Tam som prežil udalosti, ktoré sa dnes asi mestským deťom iba ukazujú v múzeu - pasenie kráv, chytanie rýb do siete, kúpanie naholo, studená voda zo studne, prvé cigarety (Clea) a prvá motorka (Pionier). Pariďové vojny, vyberanie teplých vajíčok spod protestujúcich sliepok, kŕmenie teliatok, strkanie slamiek do nosných dierok prasiat a zaručene osvedčený spôsob, ako umlčať sliepku, čo začala kvočať: Potopiť do kade s vodou a na jeden deň zavrieť do tmavej pivnice medzi zemiaky. Vďaka, babi, za inštruktáž. Folklór bol môj dedko v kroji a jeho nezabudnuteľné: „Ej treba mi, treba mi, dobrý korbáč na baby. A na dzivky ščigače (ohybný prút z liesky), bo neznajú šic gače (gate)." Dotyk s rýdzou dušou, pocit dobra vyvierajúci z čistoty. Dedka sme nikdy neporazili pri streľbe zo vzduchovky (čo nás to stálo len úsilia vydrankať pár brokov) a doteraz neviem, ako prišiel na to, keď som mu potiahol z povaly náboje do malorážky. Vedel presne, do ktorého vrecka mi má siahnuť a hoci som čakal facku, dostalo sa mi iba varovania: „To už nikdy nerob." Pochopil som. Neurobil.

U mňa sa to stalo takto. Moja múza mi pred odchodom na vysokú školu požičala knihu, aby som si ju počas brigády (vtedy sa študenti stretávali už pred prvým ročníkom v lete, aby sa zoznámili) prečítal. Úvod sa mi zdal dlhý a nudný a tak som sa v čoraz dlhších prestávkach radšej učil od nového kamaráta umeniu nunčakov (bojové umenie). Išlo mi to super, modriny na zátylku, predlaktiach a ramenách ma vôbec neodrádzali, veľmi som bol zvedavý, čo na to povie ona. Potom prišiel od nej list a jej úsmev, ktorý žiaril na mňa z priloženej fotky, ma prinútil znovu sa vrátiť ku knihe (čo ak sa ma na ňu opýta?). Potom to prišlo. Dej knihy ma začal strhávať a ja som sa ocitol priamo v ňom. Ja som bol hlavný hrdina a ona jeho vyvolená. On rímsky vojak a ona kresťanka. On vykonávajúci rozkaz cisára prenasledovať kresťanov a ona utekajúca pred mocou, ale nie pred ním. Pochopil, že ak ju má získať, musí pochopiť jej srdce, musí objaviť toho, v koho verila. Ja som mal podobný pocit, som síce veriaci, ale poznám, o čom to všetko je? Poznám jadro? Poznám centrum? Nechodím iba okolo a uspokojím sa vždy povrchom, nevidím iba obal zatiaľ čo mi to skutočné uniká? A tak to bolo o čomsi väčšom, ako iba o poznaní srdca mojej milej. Keď teda Vinicius vstúpil do obydlia, v ktorom sa kresťania v starom Ríme schovávali, vstúpil som tam aj ja. A keď sa pýtal apoštola Petra, pýtal som sa aj ja: „Viem, že Lýgia je tu, mohol by som sa jej zmocniť násilím, ale povedzte mi, čomu vy veríte? Gréci priniesli kultúru, Rimania právo a poriadok, čo prinášate vy, kresťania?" „Lásku," odpovedal apoštol a Pavol sa hneď pridal svojím chválospevom na lásku. V tom bode som sa na posteli v ubytovni rozplakal a plačem pri písaní týchto riadkov znova a o ďalších 25 rokov, ak sa dožijem, budem plakať tiež. Pretože tu sa môjho vnútra dotkla nežnosť, akú som dovtedy nepoznal. V mojich slzách vychádzala na povrch ľútosť nad povrchnosťou, pretvárkou, pohodlným životom v svojej realite, hoci tá skutočná mi unikala a teraz bola tu! Hneď vedľa mňa, na posteli v to nedeľné popoludnie, ba čo viac, chcela, aby som ju prijal dovnútra a ja som neodolal. Nemohol som, pretože ma úplne zlomila a bola nad všetko moje chápanie a bola kľúčom do pre mňa dosiaľ zatvorených dverí. Boh mi odpustil. Vedel som, že to bol Boh, pretože nikto iný tam nebol a nikto mi neurobil z prítmia v mojom vnútri prežiarenú pláň, ktorá priam volala po poznaní. Vedel som, že to je Boh a vedel som, že je na mojej strane, že ma prijal k sebe a že sa mi chce dať poznať. Po ničom som v tej chvíli nezatúžil viac, ako Ho poznať. Kto to je? Ako premýšľa? Ako rozpráva, aký je? Aký, AKÝ? Prestal som plakať a začal sa smiať. Bol som o poznanie ľahší. Ľahšie sa mi dýchalo, mal som chuť spievať a to ma vytiahlo z ubytovne von do najbližšieho kostola, kde práve nacvičoval miestny zbor. Zľakli sa, asi si mysleli, že som špiceľ, ale ja som si vypýtal noty a pridal sa k mužskému hlasu. Tá pieseň bola Christus Vincit, Christus Regnat, Christus Imperat. Vrátil som sa po lete domov a navštívil moju milú. Pomáhala práve pri rekonštrukcii kostola a zmohol som sa iba na jedno: „Kúpil som si gitaru." Nevedel som, ako jej mám povedať o tom, čo sa mi stalo. Rodičia zbadali zmenu hneď. Nič mi nemuseli vravieť dvakrát, sám som sa pýtal do práce okolo domu, sám som začal chodiť (každý deň) do kostola a nikdy dovtedy ma o Bohu hovoriť nepočuli.

Prvá vec na vysokej škole, ktorá ma zaujímala - nájsť kostol a nájsť podobných mladých ľudí. Ale akoby sa zem zľahla. Vedel som, že tam sú, ale keď som sa aj k nejakej skupinke priblížil, tak zmĺkla, zmenila tému rozhovoru. Asi som sa zle maskoval. Na izbe som mal super kamošov a nevadilo im, že na záchode som niekedy pridlho, pretože som sa tam učil naspamäť pesničky z JKS. Raz ma pristihol kamarát pri kreslení obrázku Krista na kríži a ja som sa strašne bál. Bál som sa mu ho ukázať, pretože by nevedel, kto to je. Alebo skôr, ak by sa začal pýtať, ja by som mu nevedel povedať o tom na kríži, kto to je. Vedel som, že Boh je, vedel som, že mi odpustil, vedel som, že má o mňa záujem a že mi nevyčíta moje minulé chyby, ale kto je Kristus, to som nevedel. To malo ešte len prísť. Pri natieraní starých schodov v kostole na vidieku som sa zoznámil s Vladom a ten mi povedal asi tú najkrajšiu vetu: „Prečo neprídeš k nám? Spievame v tom kostole a v tom ďalšom máme nácvik vtedy a vtedy." Konečne. Zišla sa mi aj gitara a hneď som sa cítil byť užitočný. Fantastická atmosféra, zapálený vedúci a s dobrým srdcom, sám otec troch detí. Na každý nácvik som sa tešil, na intráku si už zvykli, že pravidelne večer odchádzam a ráno si privstávam. Po roku sa ma jedno dievča opýtalo: „Nechceš ísť v lete na oázu?" „Na čo? Čo to je?" „Na oázu, veď uvidíš." Počul som, že sa to robí v Poľsku, že je to niečo nad moje chápanie, že len niekoľkí vyvolení sa tam môžu dostať, ale ja? A tak v to leto som sa našiel v skupine mladých, ktorí cestovali v autobuse na Oravu. Názov dediny vedel len jeden z nás a ja iba, že je to na 15 dní. V tej dedine sme sa stretli s ďalšou skupinkou, s tou sme išli do ďalšej dediny a odtiaľ peši dve hodiny do hory. V drevenici už jedna skupinka bola a mala zakúrené. Začali sme sa predstavovať, v tom dorazila ďalšia skupinka a pridala sa k spevu. Ktosi mi zašuškal, že sú to mladí z Bratislavy. Fíha, mal som nových priateľov a až z Bratislavy. Pätnásť dní sme prežili v rozhovoroch o Bohu, pri hľadaní odpovede v Písme na otázku, kto je to Kristus, akú úlohu pri ňom má Mária, prečo práve ona a čo chce od nás. Všetko zážitkom, s gitarou pri spacáku a schovávajúc Písma a zošity pri podozrivých pohyboch okolo našej chaty. Keď sme na trinásty deň ako učeníci čakali v obyčajnej modlitbe, nikto nevedel, čo sa vlastne stane. Nikto z nás o charizmatikoch nepočul, ale zrazu sme si začali vymýšľať slová do piesní, opakovali sme niektoré dookola, ďakovali za seba navzájom, brnkali na gitare a boli ticho. A tu cez dieru v streche dovnútra vtrhol vietor a začal nám obracať stránky v spevníkoch. Na druhý deň sme sa rozišli po okolí vo dvojiciach a mali za úlohu hovoriť ľuďom o Bohu (stále za socializmu!). Večer sme sa zišli a v kruhu sa delili o neuveriteľné zážitky. Utkvel mi po toľkých rokoch iba jeden: dvojica išla okolo sedliakov, ktorí hrabali seno, pozdravili ich a opýtali sa, či nechcú pomôcť. A tí: „Videli ste to včera v noci, čo sa stalo?" „A čo?" „Z čistého neba, z ničoho nič, prišiel vietor a porozhadzoval nám tu seno a po desiatich minútach bolo po všetkom." Všetci sme vedeli, aký to bol vietor a odkiaľ prišiel. Akurát sme nevedeli, že to bolo desať minút.

Po oáze ma viac a viac trápila neopätovaná náklonnosť k mojej milej. Vedel som, že už viac nemôžem urobiť a došlo mi, že toho bolo až príliš veľa a nadišiel čas nerobiť nič a zveriť Bohu aj toto. Pamätám sa vtedy na prvý jasný hlas od Boha, ktorý prišiel odvtedy už iba raz. Stál som vtedy v kostole vzadu za lavicami a mal zaborenú tvár do dlaní. A počul som úplne jasne hlas: „Slavo, ale veď ona je tvoja sestra." A vtedy som sa druhý raz slobodne nadýchol. Zmena môjho správania voči nej aj ju samotnú zrejme prekvapila, no ja som bol slobodný a plnými dúškami vdychoval pocit, že Boh ku mne hovorí. A potom prišiel na rad On. Bolo to opäť na chate. Úplne slabým plamienkom horela hrubá červená sviečka, a hádam ani nehorela, len na knôte žiarila matná zelená čiapočka. Modlil som sa, aby ten knôt nezhasol, pretože som akosi cítil, že je to ako s mojou vierou, veľmi zraniteľnou a stačí obyčajný závan a je po nej. Padla výzva, že kto chce, nech prijme Krista do svojho života ako svojho Pána a Spasiteľa. Počul som svedectvá mojich priateľov; všetci hovorili o Kristovi ako o dôvernom známom a veľmi som zatúžil, aby som ho takisto spoznal. Pochopil som rozdiel medzi „veriť" a „zveriť" pri príbehu povrazolezca nad priepasťou a tiež bezhraničnú lásku Boha v príbehu o návrate človeka z väzenia a jeho pocit pri pohľade na biele stužky na každom konáriku stromu pri železnici znamenajúce viac ako odpustenie. Vtedy som pocítil pri zatvorených očiach pred sebou priepasť a vnímal, ako robím do nej krok: „Pane, neviem, či tam, kam idem, si Ty, ale to už nechávam na Teba. Nedokážem ísť ďalej sám, potrebujem, aby si ma viedol, úplne sa zverujem do Tvojich rúk." A... ticho. Žiadne city, žiaden vietor. Bol som sklamaný. Naozaj ma Kristus počul? Hneď na druhý deň som sa podelil o svoje sklamanie s priateľmi. Ubezpečili ma, že to je len začiatok a to hlavné ešte len príde. A mali pravdu. Zacítil som vedľa seba novú osobu. Novú oporu, nový stisk ruky, nový zmysel pre humor, novú vôňu a ... vedel som, že je to On. Prišiel do toho film o svätom Františkovi a jeho totálna dôvera v Boha a mne sa chcelo spievať, radovať sa bezbreho z faktu, že Boh je tu, že Kristus je môj priateľ a Pán, že som zachránený a že už konečne viem, komu som uveril. Neskutočne ma tešil pohľad na Pána v modlitbe, vnímanie jeho prítomnosti, dýchanie čistého kyslíka Ducha Svätého. Plnými dúškami, len plnými dúškami, inak sa nedalo. Tá bezmocnosť voči Bohu, tá istota, že nič mi nezoberie jeho lásku, ma opíjala dlhé dni a týždne a to trvalo možno dva, tri roky. Stalo sa mi raz pri modlitbe niečo, čo si nechám pre seba, pretože to jednoducho neviem popísať. Odvtedy len viem, že Kristus je nekonečná Láska, Svetlo a preniká do poslednej bunky môjho tela. Dnes však už pocity sú preč, ostalo len to poznanie.

A tu by sa moje svedectvo mohlo skončiť. Ale po vysokej škole, ktorú som skončil čerstvo po revolúcii s priemerom 1.00, som sa cítil Bohu dlžníkom. Vedel som, že to nebolo zo mňa a z mojich síl, že on mi dal múdrosť a často pri skúškach stál pri mne - o tom by sa dalo ešte písať dva dni. Cítil som potrebu aspoň z časti mu vrátiť to, čo on pre mňa urobil. Bol som vedúcim niekoľkých oáz, kde som v úžase znovu a znovu videl, ako Boh oslovuje, vstupuje a láme srdcia, aby ich pretvoril nanovo, priamo pred mojimi očami. V Anglicku som rok mal tú česť byť členom evanjelizačného tímu, ktorý robil misie na základných a stredných školách a postupne som chápal, že ešte stále som na začiatku cesty. Rozdiel bol iba v tom, že to bola tá správna cesta. V tom období to bolo pre mňa najväčšie poznanie, že Kristus nie je cieľ, ale cesta. Cesta. Nevolá na mňa z diaľky, ale kráča so mnou.

Na obdobie vojny spomínam rád, slúžil som na riadiacej veži na letisku a večer ma plukovník púšťal na skúšku zboru. Zažil som kamarátstva a aj ľudskú biedu, ktorá sa prejavila v ponižovaní a budovaní si vlastnej hodnoty na úkor druhého. Vytriezvel som z jednej lásky, ktorú som si doniesol z Anglicka a bezhlavo (ako inak) vpadol do druhej. Veril som, že táto mi privedie konečne stálosť, lenže došlo k vytriezveniu a znovu ma vrátila k základom. Znova ďalší pokus, zranenia, bolesť. A nebol som iba ja ten zranený. Začal som pracovať na letisku v Bratislave, býval na priváte s kamarátom z oázy a bolo mi dobre. Často som nemal na účte týždeň pred výplatou nič, banány si mohol dovoliť iba tesne po nej. Práca ma bavila, ale znova som dostával pocítiť, že nepatrí sa byť príliš šikovný. A tak odlietajúce lietadlá mali vo mne verného pozorovateľa. Hľadel som a sníval. Ten sen som odháňal, pretože peniaze na dokončenie pilotného výcviku neboli a problém bol v tom, že som si neveril. Hlavne v tom. Až raz. Prechádzal som po kopci z Karlovej Vsi v Bratislave do Mlynskej doliny na internáty za svojím dievčaťom. Bola nádherný deň, modrá obloha, neskoré leto. Na oblohe sa objavila stuha lietadla a vo mne hlas. Hlas. Po druhý krát, znovu tak blízko, znovu tak jasne: „Slavo, na svete je možno jeden milión pilotov. Prečo by si nemohol byť jedným z nich?" A moja odpoveď bola jednoduchá: „A prečo nie, Pane?" Zmenil sa mi postoj, pochopil som, že aj keby bol celý svet proti mne, tak ja sa tým pilotom stanem, pretože mám Boha na svojej strane. Peniaze sa zázračne našli, zamestnávateľ zvolil a ja som vycestoval do USA za splnením sna. Boh vedel, že aj tam Ho budem potrebovať a uprostred výcviku ma taktne upozornili, že peniaze nestačia a výcvik, ktorý mal byť garantovaný, už taký nie je a ja som bol opäť na kolenách. Boh to vyriešil originálne, tak ako to vie On a je to mimo ľudské chápanie. Potreboval som 2700 dolárov. Sedemsto dolárov mi prišlo od slovenského emigranta z Kanady, ktorý sa mi v liste priznal, že svojmu synovi nedal zadarmo nič a sám nechápe, prečo mi tie peniaze posiela a dvetisíc dolárov mi požičala kamarátka, začínajúca úspešná právnička. Ako jej peniaze vrátim, som netušil. No tesne pred ukončením výcviku do mňa na križovatke (ja som bol na bicykli) vrazilo auto a z miesta ušlo. Odškodné? Dvetisíc dolárov. Na cent presne. Domov som prišiel s prázdnymi vreckami, ale s pilotným preukazom. Začal som lietať ako dopravný pilot, otvoril sa nový svet zážitkov, priateľov, udalostí, krajín, kultúr a všade bol so mnou Boh. Viem to, hoci som Ho vnímal zvlášť v dobrých časoch menej. V zahraničí som bol opäť svedkom, ako koná Boh. Nezosobášený pár, ktorý žil pohlavným životom, sa obrátil k Bohu a obidvaja pochopili, že to, čo robia nie je správne. Richard, po dohode s partnerkou, ma poprosil o pomoc a býval do svadby u mňa. Vtedy som napísal prvýkrát o mojich zážitkoch do časopisu Nahlas a dohromady to vyšlo ako malá brožúrka. Dnes sa pozerám na jej obsah s úsmevom. Vidím, že som nedokázal písať o bolesti vo svojom vnútri, o samote a smútku, o túžbe po Bohu a prázdnote ľudského šťastia, len o tom peknom a príťažlivom. No ak dá Pán, aby som sa k písaniu vrátil, tak to bude o tej druhej stránke.

Moju manželku mi Boh našiel takto: Najprv som si stále nebol istý, čo odo mňa chce. Či manželstvo, alebo ma Pán volá do kňazstva. Rozprával som sa s múdrymi kňazmi, trávil čas s nimi a dodnes neviem, či existuje jasná odpoveď. Opýtal sa ma však, či chcem milovať Jeho v jednej konkrétnej osobe, aj keď to bude veľmi ťažké, pretože si navzájom uvidíme do svojho vnútra. Ale nebudem sám, pretože bude vedľa mňa žena. Alebo Ho budem milovať v ľuďoch, ktoré mi ako kňazovi pošle, budem často zakúšať samotu, no vtedy bude so mnou On, budem hovoriť do sŕdc mnohých ľudí, ktorí však prídu a aj odídu. A možno sa stanem aj biskupom. Vybral som si tú prvú možnosť. Moju vyvolenú mi predstavil na počudovanie ešte vtedy, keď som mal 19 a ona 14. Štrnásť ďalších rokov sme o sebe vedeli, poslali si maximálne list, a nič. Vedel som, že už zaľúbenosti nedôverujem a mám strach z ďalšieho pokusu. Chcel som vylučovacou metódou (kdesi som o nej čítal) prísť na meno mojej vyvolenej. A tak som si napísal zoznam (meno mojej terajšej manželky na ňom nebolo). No skôr, ako by som vyrobil ďalší trapas, jeden starší múdry muž z anglickej komunity mi pri jeho návšteve, a to ma poznal pár hodín, povedal: „Slavo, ty máš romantické srdce, ty sa zaľúbiš, potom si tú ženu vezmeš." Čakal som pár mesiacov, už aj som skoro na tie slová zabudol, keď v tom to prišlo. Moja stará kamarátka vystupovala z autobusu, mala na sebe džínsy a modrú šatku vo vlasoch, usmievala sa a išiel z nej šarm, ktorý ma okúzlil a ja som sa zaľúbil. O rok sme mali svadbu a dnes spoločne máme troch krásnych chlapcov, na ktorých som nesmierne hrdý, pretože sú veľmi šikovní, dosť tvrdohlaví, páli im to a ... no celý tato. Pri mojej manželke opäť s novou intenzitou vnímam, že som na začiatku cesty. Sme veľmi rozdielni a mali sme málo času pred svadbou na spoločné poznávanie. Aj ona, aj ja sme vedeli, že čas plynie rýchlo a s ním aj naše roky a preto sme do manželstva vstupovali viac s vierou ako s poznaním jeden druhého. Často, hlavne prvé roky, nám bolo obom ťažko a nikdy by som nepovedal, že milovať jedného človeka bezbreho je tak... no je tak... ako to povedať... ťažké. Ja som ale raz taký. Takého ma Boh stvoril.

Stále som na ceste. Boh mi odkrýva kúsok z poznania večnosti a ja len tuším, aká nádhera to bude s Ním vo večnosti. To tušenie ma napĺňa pocitom neskutočnej radosti a tú mi už asi nikto nevezme. Vidím obrovskú cenu strácania v prospech Boha, jeho prítomnosť v ľudskej biede, jeho nahotu v bolesti a trápení, keď ľudské riešenia ustávajú. Pred dvoma rokmi mi zomrel otec na rakovinu žalúdka. Doteraz pociťujem bolesť a prázdnotu, plačem a nie som ešte schopný o tom písať. Veľmi mi chýba a neviem sa s tým vyrovnať. Tak niekedy nabudúce, ak mi priatelia dajú priestor, o tom pre vás niečo napíšem.