Ja som Boha naozaj a definitívne prijala do svojho života pred desiatimi rokmi. Mala som 13 rokov. Síce som už od škôlky o Ježišovi počúvala, keďže ma učili rehoľné sestričky, stále som bojovala vo svojom vnútri s dvomi Dianami.

Jedna bola tá, ktorá chcela byť svätá, čistá, usilovná, chcela sa páčiť Bohu a tá druhá vedela, že s takouto naivitou nikoho nezaujme. Bola som chvíľu drsňáčka, balila chalanov, fajčila po škole, brala si rady z časopisov ako byť „sexi a in". A potom som plakala do vankúša, že ma aj tak nikto nemá rád a bežala sa zo všetkého spovedať. To bol môj kresťanský život.

Raz ma spolužiačka zavolala na chvály na Strede. Ja som tam len sedela a cítila, že tu je naozaj Boh. Veľmi som túžila mať to, čo tí ľudia - to pravé a autentické. Vtedy vedúci, ktorý stál pri mikrofóne, povedal: „Boh chce povedať jednému dievčaťu, že ju miluje presne takú, aká je." Mne len stekali slzy a hovorila som Bohu: „Bože, Ty vidíš, že moja viera je len jeden kolotoč - hriech, spoveď, hriech... No ja teraz vidím nádej, že to môže byť inak, že existuje úniková cesta. Veľmi chcem aby si prišiel do môjho života."

Bol to významný večer. Dostala som akoby nové krídla slobody a hlavne radosti v Bohu.
On žehná môj život a ja viem, že žijem vo vzťahu ktorý je obojsmerný. Pomaly ma učí, že je Otec. Videla som, ako sa postaral o moju školu, manželstvo, pôrod... a hlavne, že so mnou stále ráta aj do budúcna.