Vyrastal som na sídlisku v Nových Zámkoch. Moji rodičia neboli veriaci. Kvôli starkej som začal chodiť na náboženstvo a do kostola. Bolo to viac nasilu ako dobrovoľne. No neskôr som začal niektorým veciam veriť, uvedomoval som si, že „tam hore" asi niekto naozaj bude, že tu bol nejaký Ježiš, ale nevedel som pochopiť, ani uveriť tomu, že by mohol vstať z mŕtvych.

Keď som bol siedmak na ZŠ, prestúpil som vďaka vynikajúcim športovým výkonom do športovej triedy a tu sa začala formovať moja hodnota a to, ako som videl sám seba. Ako rodina sme to veľakrát nemali ľahké, museli sme si peniaze požičiavať. Bolo pre mňa dosť pokorujúce nosiť celý rok jedny nohavice, alebo striedať tri uštrikované pulóvre, hlavne v triede plnej „frajerov" so značkovými vecami, ktorí mi dali patrične pocítiť, ako ma vidia oni. K tomu mi nepridala ani moja chudá postava, vyrážkami posiate čelo a staromódny účes do boku s obrovskou kučeravou vlnou. Cítil som sa ako nula. Nepreháňam. Keď som kráčal po chodbách školy, robili si zo mňa srandu aj mladší žiaci. Viete, čo bol najväčší paradox? Že som bol najrýchlejší na škole. Trénoval som atletiku a na konte som mal mnoho rekordov. Prakticky som zlepšoval už len ten svoj, lebo som na škole nemal konkurenta. Ale aj napriek tomu som uveril tomu, že som nikto. Pamätám si jeden konkrétny moment, keď som ráno stál pred zrkadlom pripravený ísť do školy a pri pohľade na seba som sa strašne rozplakal. Mysľou mi prebehlo: „Prečo nie som ako T.L. (jeden z najobľúbenejších chalanov triedy)? Tento moment presne vystihol to, aká bola moja sebahodnota.

Potom som nastúpil na strednú. Vedel som, že tu začína pre každého niečo nové a tak som sa rozhodol, že sa posnažím zapadnúť do kolektívu. Prvýkrát som vyskúšal alkohol a začali ma brať medzi seba. A o to mi išlo. Keď som mal 15, prišiel som prvýkrát do styku s marihuanou. Zrazu som bol niekto. Moja smola bola v tom, že sa mi to zapáčilo a začal som ju fajčiť. Najprv len občas a asi po pol roku som ju už fajčil denne. Keď som mal 16, už som ju pestoval a začal som ju aj predávať. Neskôr som skúsil hašiš, nakoniec prišlo LSD. Môj život bol naplno ovládnutý drogou a závislosťou. Takýmto životným štýlom som žil 5 rokov. Moje vzťahy s rodičmi aj súrodencami sa úplne rozpadli, neustále hádky, klamstvá, ... Mal som kopu dlhov, pár vecí skončilo v záložni. A popri tom som ešte stále chodil do kostola.

Asi po piatich rokoch som začal viac rozmýšľať o tom, čo žijem. Uvedomil som si, že moje sny a túžby boli kedysi úplne iné. Pre mnohých ľudí som bol len feťák a díler. A tak som zatúžil po zmene. Rozhodol som sa, že s drogou úplne prestanem. Od pondelka, od Nového roku, od narodenín. Nebolo šance. Až raz...

Na ten deň nikdy nezabudnem. Bol som na námestí, len som tak sedel a snažil som sa vyvetrať si myšlienky. Vtom som si na druhej strane námestia všimol, že sa stavia akési pódium. Jeden chalan mi povedal, že sa tam chystá koncert a bude tam aj nejaký raper z Ameriky. Oči sa mi rozžiarili, lebo rap som miloval. A tak som zostal. Vystupovalo tam viac Američanov, spievali a tancovali. Program bol celkom super a na ďalší deň mali vystupovať v miestnej hale. Pripravil som sa, že ten večer si dobre užijem a poriadne som sa nahúlil. Prišiel som do haly, kde bolo asi 300 mladých z celého mesta. Tancovalo sa, rapovalo a mne sa to páčilo. Zrazu ten raper zobral mikrofón a povedal, že nám chce niečo povedať. Povedal, aby zapli svetlá v hale, že nám chce vidieť do očí. A vtedy ma až zježilo, lebo som cítil, že sa niečo bude diať. Aj sa dialo. Povedal nám, že sem neprišli len kvôli spevu. Že ich sem za nami niekto poslal a chce nám o ňom niečo povedať. Povedal nám, že ten niekto nás pozná dokonale. Pozná to, čo žijeme, pozná naše problémy. Že ten niekto sa volá Ježiš a dnes nám ponúka nový začiatok, že je pripravený zabudnúť na všetku špinu, ktorú sme zažili. Ako som tam tak sedel, nevnímal som nikoho okolo seba. Cítil som, že som tam len ja, ten raper a Boh. Tie slová smerovali priamo ku mne. Akoby niekto odkryl moje falošné ja. Dnes viem, že to bol Ježiš osobne a podal mi svoju prebodnutú ruku. Potom sa ten muž modlil tak, ako som nikdy nikoho nepočul modliť sa. Bolo to osobné. Povedal, že túto akciu organizovala miestna skupina kresťanov a že sme tam vítaní. Keď som odtiaľ odchádzal, niečo vo mne bolo iné. Cítil som sa taký „ľahký" a viem, že sa vo mne niečo zmenilo. Začal som chodiť do tej skupiny, kde som spoznal ľudí, ktorí mi pomohli pochopiť, čo je to skutočný životmeniaci vzťah s Ježišom. Po nejakom čase prestala závislosť na drogách, moje vzťahy sa začali dávať do poriadku. Boh mi dal pochopiť, aký som pre neho vzácny, že som výnimočný a že aj za môj život bola zaplatená vysoká cena. Som mu za to veľmi vďačný a nikdy by som to nemenil.