Rodinné slávenie Paschy

Už ako spoločenstvo študentov na VŠ sme si zvykli sláviť Paschu (Veľkú noc) zhromaždení spoločne na jednom mieste. Keď sme skončili vysokú a začali sa postupne transformovať na spoločenstvo ženáčov a rodiniek s jedným-dvoma deťmi, túžili sme v tom pokračovať. Ak máte skupinku tvorenú prevažne dospelými a k tomu troch kojencov, ktorým sú k dispozícii mamičky, nie je až taký veľký problém pokračovať podľa línie vyhovujúcej potrebám dospelých a slobodných. Ale počet detí rástol. A aj ich vek. Tento rok sme na židovskej paschálnej večeri na Zelený štvrtok mali zloženie 19 dospelých a 25 detí (vo veku od pár mesiacov do 14 rokov). To bol zatiaľ rekord.

Prečo vlastne slávime Paschu (Veľká noc) takto?

Po prvé: Pascha je vrchol toho, čo urobil Kristus a čo slávi Cirkev. Nič dôležitejšieho v kresťanstve nemáme!

Po druhé: Pascha je slávenie rodiny. Je to starý židovský sviatok, ku ktorému im Boh dal pokyn: Zachovajte teda toto ustanovenie, lebo je to príkaz, ktorý platí pre teba a pre tvoje deti naveky! Aj potom, keď vojdete do krajiny, ktorú vám dá Pán, ako to prisľúbil, takto zachovávajte tento zvyk! A keď sa vás opýtajú vaše deti: „Čo to máte za zvyk?", vy odpoviete: „To je obetovanie paschy pre Pána, ktorý obišiel domy Izraelitov v Egypte, keď bil Egypťanov a keď naše domy ušetril." (Ex 12,24-27). Nie je to úloha pre pána farára alebo katechétov, ale pre rodičov. Odpovedať deťom, prečo vlastne slávime tieto sviatky. Židia to robili v rámci rodinnej večere. Nebola to ale asi nejaká malá rodinka: Ak je však rodina málo na jedného baránka, potom nech si zaobstará spolu so svojím susedom, ktorého rodina býva najbližšie, podľa počtu osôb (Ex 12,4). Samozrejme, že my nie sme Židia (aspoň etnicky), takže nie sme viazaní takýmito predpismi. Ale sú to dobré biblické princípy, ktoré nám môžu pomôcť v prežívaní viery. Podobne ako napr. desiatky.

Po tretie: Máme s tým veľmi dobrú skúsenosť! Deti sa na to tešia a spomínajú celý rok. Veľa vecí, o ktorých deti len počujú na čítaniach v kostole, od katechétov na náboženstve a od rodičov, tu môžeme vidieť a prežiť oveľa konkrétnejšie a jasnejšie. Deti prežijú Ježišovu paschu (prechod) spolu s ním. Jeho poslednú večeru, bdenie s ním v Getsemani, nesenie kríža na krížovej ceste, obrady Ježišovej smrti, obrady jeho vzkriesenia a radostné agape s chválami.

V čom vidím podstatu a zmysel takéhoto slávenia?

Je to rodinné slávenie. Na niečo takého zvyčajne v kresťanských rodinách nie sme zvyknutí. Naproti tomu u Židov bolo (a je) niečo takého úplne normálne. Máme oficiálne bohoslužby v kostole a potom súkromnú modlitbu doma. To v kostole je väčšinou príliš oficiálne a neosobné a to doma zasa priveľmi neoficiálne a osobné (hlavne s malými deťmi). Vnímam to ako priestor na veľmi seriózne začlenenie slávenia viery do kruhu rodiny. Počas Paschy je to taká vrcholná ukážka a zároveň inšpirácia do celého roka. Židia každý večer v piatok začínajú sláviť v rodine sabat. Ako vyzerá naše slávenie nedele? Vo väčšine prípadov sa to obmedzí na návštevu bohoslužieb, prípadne si poobede alebo večer prečítame niečo z Písma a pomodlíme sa. A čo takto nejaká domáca slávnosť? Spojiť príjemné stolovanie s odovzdávaním viery. Ak ste si všimli, tento model čiastočne používajú aj formy evanjelizácie ako Kurzy Alfa alebo Manželské večery.

Aby bolo jasné, podobne ako liturgia Cirkvi, takéto slávenie vieru predpokladá. Nestačí jedna večera za týždeň alebo jedno trojdnie za rok. Je potrebné každodenné svedectvo, modlitba, rôzne formy zdieľania viery. Ako píše Derek Prince, vyznanie viery často zasiahne deti práve vtedy, keď je mimo obvyklého náboženského rámca. Dalo by sa povedať nečakane, bez náboženského klišé, proti ktorému sú už dosť imúnne.

Slávenie Paschy je vyznaním viery. Oci, mami, prečo to robíme? Pretože veríme. A prečo to robíme takto neobyčajne? Pretože to, čomu veríme, je neobyčajné, výnimočné, hodné veľkej oslavy. Je tu priestor na poznávanie Pána, otázky a objavenie odpovedí. Pre mňa samého je to každý rok nové zblíženie sa s Ježišom v jeho umučení a smrti. A to potom vedie k vzkrieseniu a novému životu.

Jedno krátke svedectvo z minuloročného slávenia

Náš Marek sediac Martuške na nohách počas veľkonočnej vigílie veľmi pozorne počúval čítanie o obetovaní Izáka a s napätím sa v jednej chvíli veľmi vážne spýtal: „On ho fakt bodne?" Ja som sa to dozvedel zo zdieľania počas homílie. A tak som sa na druhý deň pýtal Mareka: „Tak čo, bodol ho?"

„Nie."
"Tak koho obetovali?"

„Baránka".
"A vieš Marek, kto je ten Baránok?"

„Ježiš!"
Marek má štyri roky a vie, že Baránok, ktorý sa obetoval nielen namiesto Izáka, ale aj namiesto neho, mňa, každého jedného z nás, je Ježiš. Toto je dôvod, prečo slávime Paschu. Aby sme toto vyznanie odovzdávali z generácie na generáciu a upevňovali sa v ňom.

Richard Vašečka