Home
Aktuálne číslo
Archív
Bonusy
Príbehy
Témy
Kontakty
 

Deti v kostole a na bohoslužbách: 8 praktických bodov


Pri písaní tohto článku myslím na ockov a mamičky, ktorí zažívajú zápas - so sebou samými, so svojimi deťmi, so svojim okolím - o účasť celej rodiny vrátane tých najmenších na sv. omšiach, prípadne iných bohoslužbách svojej cirkvi. Viem od mnohých, že sú z toho často unavení, znechutení, niekedy až frustrovaní alebo zranení z postoja okolia. Chcem vám poďakovať a povzbudiť vás! Tiež myslím na kňazov, ktorí sa snažia vcítiť do situácie rodín s malými deťmi a robia všetko možné, aby im to umožnili a uľahčili.

Pre všetkých jedna milá situácia na rozveselenie mysle, aj keď nie z kostola: Ocko s asi 2-3 ročným synčekom prichádza nakupovať do supermarketu. Posadí ho do nákupného vozíka. Chlapček je ale ako živé striebro. Vyhadzuje z vozíka veci, ktoré tam ocko vložil, snaží sa dosiahnuť všetko, čo je v regáloch a zhodiť to. Keď ocko zaparkuje vozík do stredu uličky a ide niečo zobrať, chlapček to využije, vyskočí z vozíka a beží uličkou zhadzujúc, čo sa len dá. Ocko to zbadá a beží za ním, pričom volá: „Tomáško, pokoj! Tomáško, upokoj sa! Tomáško, vydrž, už len chvíľu!" Nakoniec synčeka dobehne a schmatne ho do náruče. Jedna staršia pani vidiac túto scénu hovorí uznanlivo ockovi: „Vy máte ale trpezlivosť. A ako pekne tomu chlapčekovi hovoríte." Nato ocko odpovedá: „Pani, to je ale inak. Chlapec sa volá Michal. Tomáš som ja!"


Na tento fenomén sa dá pozrieť ako na problém, ktorý treba konkrétne a prakticky riešiť, alebo sa pokúsiť vidieť vec v širšom kontexte. Začneme tým druhým, aby sme nielen vedeli, čo máme robiť, ale aby nám Pán otvoril oči, zmenil naše myslenie a dal nám to pochopiť.

Aký je postoj Cirkvi k účasti malých detí na živote Cirkvi? Katechizmus hovorí v rámci výkladu štvrtého Božieho prikázania: „Rodičia majú svoje deti od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi" (KKC 2225) a „Farnosť je eucharistické spoločenstvo a srdce liturgického života kresťanských rodín; je osobitne vhodným miestom na katechézu detí i rodičov" (KKC 2226). Čiže postoj Cirkvi je vo všeobecnosti pozitívny.

Ďalší pohľad je liturgický. My vnímame sv. omšu ako niečo dané, nemenné a hodnotíme jej priebeh podľa toho, čo poznáme zo súčasnosti, zo svojho života, teda povedzme z prelomu 20. a 21. storočia. Čo to však bolo pred dvetisíc rokmi, na čo Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku"? Napodiv to nebola veľkolepá a oficiálne chrámová bohoslužba, ale rodinná večera! Sv. omša má pôvod v židovskej paschálnej večeri, ktorej cieľom bolo odovzdávanie viery ďalším generáciám v rodine. Jedným z jej kľúčových momentov bola otázka najmladšieho člena rodiny: „Prečo je táto noc iná ako ostatné?" a odpoveď starších začínajúca slovami: „Boli sme otrokmi faraóna v Egypte a Pán nás vyviedol." Prví kresťania sa na toto rodinné slávenie zanechané Ježišom schádzali, keď „po domoch lámali chlieb" (Sk 2,46). Iste, počas dvadsiatich storočí existencie Cirkvi prebehol cenný liturgický vývoj, ale asi nám je jasné, že otázka, či by deti mali byť prítomné na rodinnej večeri zameranej na odovzdávanie viery deťom, je absurdná.

Skúsme sa na túto vec ešte pozrieť z hľadiska celkovej pastorácie. Tvrdenie, že „do kostola chodia zväčša len postarší ľudia, najmä babky", síce nie je úplne pravdivé, ale niečo vystihuje. Ukazuje, že bohoslužby sú v najväčšej miere vyhovujúce a prispôsobené práve tejto kategórii. A netreba sa s tým ani veľmi namáhať alebo niečo meniť. Problém nie je vo veriacich tetách (tie si zaslúžia úctu a obdiv za ich vernosť a vytrvalosť), ale v tom, že túto situáciu pokladáme za normál a štandard. Akoby len toto boli domáci a plnoprávni členovia farnosti a tí ostatní sa musia prispôsobiť. Predsa oni (rodiny s malými deťmi, dospievajúci, noví, ...) robia komplikácie. Ale pozor! Cirkev nie je elitný klub pre vyvolených, pre zaslúžilých členov, pre bezproblémových, ale spoločenstvo, ktoré je povolané evanjelizovať, získavať nových učeníkov, privádzať ich k plnosti evanjelia, riadiac sa slovami sv. Pavla: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých" (1Kor 9,22). Iste, slávenie eucharistie je v istom zmysle „uzavretá spoločnosť" pre veriacich a poučených, ale nie je to „sväté divadelné predstavenie" pre smotánku, ktorú si nikto nemôže dovoliť vyrušovať. Pokrstené deti veriacich rodičov sú plnoprávni členovia Cirkvi a cirkevné spoločenstvo na ne musí brať ohľad. Musí hľadať spôsoby, ako sa aj oni so svojimi rodičmi môžu zúčastniť slávenia liturgie. A to nielen nejako okrajovo, ale plnohodnotne. Áno, je to tvrdý oriešok. Ale Cirkev musí byť family friendly a aj baby friendly. Potrebujeme odvahu vystúpiť zo zabehaných koľají (pastoračne, nie liturgicky), tvorivosť pri hľadaní stále nových a nových spôsobov. Zriecť sa pohodlnosti, lenivosti, uzavretosti. Potrebujeme lásku a záujem o všetkých. Lebo inak bude tomu zodpovedať výsledok. Mal som možnosť zúčastniť sa rozhovoru s jedným biskupom, ktorý hovoril, že v jeho diecéze sa pravidelne zúčastňuje nedeľných bohoslužieb asi desať percent občanov. A že keď vidí „kvalitu" liturgie, tak sa niekedy čuduje, že až toľko ľudí chce prísť na niečo tak nezrozumiteľné, nudné a „odfláknuté". Pozor! Toto nie je zďaleka iba vec kňazov, ale aj všetkých členov farnosti. Aj teba. Už teraz sa za to môžeš začať modliť a hľadať. Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody.


Teraz skúsme nejaké praktické body:

  1. Má to zmysel!
    Niektorí o tom pochybujú. Ale svedectvo tých, ktorí deti múdro, vytrvalo a obetavo vodia na bohoslužby už od počatia, hovorí jasne a presvedčivo.

    Aby bolo jasné, nejde tu len o osobný vzťah k Bohu (ten sa naozaj môže pestovať aj mimo kostola), ale skôr o začlenenie do spoločenstva Cirkvi. Je to podobné, ako keď sa širšia rodina stretne raz za čas na oslave okrúhleho výročia niektorého z príbuzných. Na blízke vzťahy to samo o sebe nestačí, ale je to vzácna príležitosť na posilnenie rodiny a vedomia, že „toto je moja rodina". Ak dosiahneme u detí toto povedomie vo vzťahu k Cirkvi ešte pred pubertou (najlepšie od nepamäti), je to veľmi silná vec.
    Ďalší namietajú, že deti to predsa nemôžu chápať. K tomu jedna príhoda: Istý dominikánsky kňaz pripravoval na prvé sväté prijímanie mentálne postihnuté deti. Viacerí kolegovia krútili hlavami a jeden sa ho posmešne opýtal: „A myslíš, že oni to chápu?" A on mu s vážne odpovedal: „A ty to chápeš?"
    Akože čo majú deti chápať? Kázeň pre dospelých, liturgické modlitby, poriadok sv. omše? Sv. omša je „tajomstvo viery" a nie intelektuálne stretnutie. Práve v tom je liturgia úžasná, že ponúka tajomstvá viery nielen slovami, ale aj a najmä gestami, symbolmi a úkonmi. Napr. farba rúcha (červená, ružová, fialová, ...), postoje (vstaneme, kľakneme si, ideme v sprievode), sviatostné znaky (chlieb, voda, víno). Preto je dôležité, aby deti nielen počuli, ale aj videli (najlepšie zblízka, teda vpredu). A mohli sa pýtať: „A prečo je dnes kaplán v červenom?" A dostali odpoveď, ktorá sa môže dotknúť (nielen) ich detského srdiečka: „To je farba krvi, ktorú za nás prelial Ježiš!"
    Mimochodom, pamätám si na kázne istého kaplána, ktoré ma dojali k slzám aj na trikrát (keď som ich počul; keď som ich rozprával ďalším; keď som o nich písal na internete). A boli to kázne pre deti. A nebolo tam čo „chápať". Bolo to jednoduché a jasné „ako facka".
  2. Nemusí ich to baviť
    Niektorí rodičia sú sklamaní zo svojich detí, že omša ich nebaví a ešte to aj verejne priznajú. To je ale v poriadku. Hoci dnešná spoločnosť je dosť zameraná na zábavu a zábavnosť, cieľom bohoslužieb nie je poskytnúť zábavu. Na druhej strane samozrejme ani unudiť k smrti. Problém je na strane rodičov, ktorí šíria aj na deti pocit viny, že omša nie je zábavná. Ani niektoré predmety v škole či očkovanie u lekára nie sú práve zábavné, ale nevynecháme ich preto. Skôr sa snažíme vysvetliť, motivovať, prípadne zaujať. O tom nižšie.
  3. Snažiť sa deti aktívne zapojiť
    Mimochodom, toto platí pre všetkých veriacich: „Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach" (SC 14). Pre deti je to však obzvlášť dôležité. Nie nútiť, ale ponúkať. Spievať, čítať, miništrovať, komunikovať s kňazom, recitovať modlitby a odpovede. Možno vedome a aktívne prežívať aspoň niektoré časti sv. omše (napr. premenenie). Ak sa podarí dieťa do toho vtiahnuť (zakývať a poslať Ježišovi pusu, povedať Amen, prežehnať sa), začína vnímať, že je to aj jeho vec, že je tam potrebný a že to nie je len podujatie pre veľkých, ktoré on musí úplne pasívne prečkať. Nenechať ho tam len tak stáť (liezť, ležať, skákať), ale upriamovať ho na to, čo sa deje, robiť to spolu s ním. Ja som si napríklad brával v istom veku (cca 2 - 4 roky) dieťa počas kľúčových chvíľ sv. omše na ruky, upozornil ho na to, čo sa ide diať a zreteľne vyslovoval príslušné slová, aby ich počulo a postupne sa pridávalo.
  4. Pripravovať sa na liturgiu
    - Prežívať v rodine liturgické obdobia (napr. advent, pôst) a cirkevné sviatky: dieťa vníma styčné body, na ktorého ho môžeme upozorniť (farba rúcha, adventný veniec), slovné spojenia, piesne.
    - Prečítať si spoločne liturgické čítania a krátko a primerane deťom si ich rozobrať (napr. v sobotu večer alebo v nedeľu ráno): upozorniť ich na zaujímavé miesta, vysvetliť nezrozumiteľné výrazy (čo to napr. znamená Prvý Solúnčanom). Na sv. omši ich potom na to môžeme upriamiť („to sme si včera čítali"). Môžeme sa o tom porozprávať aj po sv. omši (napr. pri nedeľnom obede).
    - Rodinná katechéza: pri menších deťoch skôr príležitostná, u väčších aj systematická - napr. čo je čo na sv. omši a prečo - keď deti niečo poznajú, naberú väčšiu odvahu zapojiť sa do toho.
    - Rodinná liturgia - slávenie nedele: sobotný večer, nedeľné ranné chvály; večerné modlitby zvlášť v advente a pôste (s obradmi ako zapálenie sviece, čítanie z Písma); slávenie Narodenia Pána a Paschálneho trojdnia.
  5. Hľadať vhodnú liturgiu
    Citujem kaplána, ktorý to s deckami fakt vie: „Mne aj tých 45 minút pripadá dlho". Ak je to možné, oplatí sa vám aj trochu pocestovať a nájsť sv. omšu, ktorá je prispôsobená účasti rodín s deťmi. Vtedy sú zvyčajne upozornení aj ostatní účastníci, že majú s tým počítať, a ak im to prekáža, nech si vyhľadajú inú bohoslužbu (zvlášť ak ich je v okolí viacero). Neberte to ako útek z farnosti. Ak je možnosť iniciovať takéto liturgie vo vašej farnosti, povzbuďte pána farára a pomôžte mu s tým. Buďte aktívni, komunikujte, spolupracujte.
  6. Učiť sa
    Hľadať príležitosti povzbudiť sa a poučiť sa v tejto oblasti. V nejakom spoločenstve, na nejakom seminári, cez nejakú knižku, cez zdieľanie s inými rodičmi. Nezostávajte v tom sami! To platí pre rodičov aj kňazov.
  7. Brať ohľad na druhých
    Ak platí, že Cirkev je aj pre deti, tiež platí, že nie je len pre nich. Žiadna bohoslužba nie je detská, ale len s účasťou detí. Kristova láska nás vedie k tomu, aby sme brali ohľad na ostatných bratov a sestry, ktorí prišli sláviť liturgiu. Nezaujmime postoj: „Ak to mám ťažké ja, tak nech to znášajú aj ostatní!" To je horkosť a bezohľadnosť. Božie Slovo nás napomína: „Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného ... ako sa aj ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení" (1Kor 10,24.33). Bez toho, aby sme prežívali úzkosť a hnev, korigujme svoje deti, nedovoľme im všetko (pobehovať po celom kostole, nahlas vykrikovať, pútať na seba pozornosť celého chrámu), v prípade kritickej situácie alebo kritického veku sa obetavo načas stiahnime niekde, kde nebudeme vyrušovať ostatných. Ak je niektoré naše dieťa naozaj problematické (to neznamená, že je zlé, hriešnejšie ako ostatné, zlomyseľné) a neviem ho zvládnuť, hľadajme riešenie. Možno potrebujeme odbornú radu pri výchove, návštevu pediatra, psychológa, prípadne dieťa na určité obdobie nechávajme doma s opatrovateľom alebo nech sa pri ňom vystriedajú rodičia. Okrem výnimočných prípadov, nech je to len dočasné opatrenie (nie až do prvého sv. prijímania).
  8. Vychovávať svoje deti
    Božie Slovo nás povzbudzuje: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi" (Ef 6,4). Vieme si poradiť so svojimi deťmi, keď chodia do škôlky, keď sú na návšteve, keď sme u lekára, ale tvárime sa ako bezmocní, keď ide o návštevu bohoslužieb. Často pod zámienkou: „Nechceme ich do toho nútiť, nechceme im to znechutiť." Viackrát som sa rozprával s rodičmi, ktorí sa ma pýtali: „A čo máme robiť, keď naše (4-5 ročné) dieťa nechce ísť na omšu?" A ja som im odpovedal: „A ako na to vaše dieťa prišlo, že má takú možnosť?" Viera je slobodné rozhodnutie, ale poriadok v rodine je vecou podriadenosti autorite. Najlepšie je správne motivovať, ale dieťa musí vedieť, že rodič má dostatok účinných prostriedkov, aby ho priviedol k poslušnosti. Krátka ukážka z rozhovoru s našim tretím dieťaťom (momentálne 5,5 roka): „Ja nechcem ísť na omšu." - „A ty už neveríš Ježišovi?" - „Verím." - „Tak prečo nechceš ísť na omšu?" - „Nechce sa mi!" - „Vieš, láska, lenivosť je vážny hriech a ten mi podporovať nebudeme. Ani mne sa niekedy nechce, ale idem. Takže obliekaj sa, ideme!"


Moja prastará mama mala 13 detí (len šesť z nich sa dožilo dospelého veku). A ona vždy hovorila: „Život je boj." Pritom si ju pamätám ako spokojnú a vyrovnanú ženu. Chcem vás povzbudiť, aby ste bojovali a vytrvali. Je to ťažký boj, ale boj víťazný, pretože je podľa Božej vôle. A prináša veľké požehnanie pre vás a pre vaše deti. Nenechajte sa znechutiť a odradiť. Ak padnete, vstaňte, ak budete musieť načas ustúpiť, nezabudnite sa vrátiť, ak vám bude chýbať sila a trpezlivosť, volajte k Ježišovi.

Nájdi si miesto, kde budeš môcť prežívať slávenie eucharistie ako rodinné slávenie, kde sa ťa Boh bude dotýkať nie napriek tomu, že si tam so svojimi malými deťmi, ale práve preto!


N.B.

No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi" (1Kor 7,35). Toto je povzbudenie pre veriacich rodičov, ktorí môžu a chcú. Nech sa ale táto vec nestane pre nás „jarmom, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my" (Sk 15,10). Netlačme za každú cenu na pílu. Zvlášť sa to týka novoobrátených, prípadne párov, kde sa jeden z manželov ešte len začína zaujímať o vieru alebo ju pasívne toleruje. Nech ich to neznechutí a neodradí od účasti na kresťanských zhromaždeniach. Radšej buďme trpezliví a prosme Pána o lásku a múdrosť!


Richard Vašečka

autor
Ja osobne začínam vynechávať slovo modlitba zo svojho slovníka. Zdá sa mi, že pod týmto slovom si väčšina kresťanov ..
 
autor
Posledné mesiace boli či už pre vládu alebo parlament veľmi hektické. Zavraždením novinára Janka Kuciaka a jeho ..
 
autor
Pán miluje, keď s ním kráčaš po ceste, ktorú ti vybral.
 
Richard
Eduard Heger
Maria Spesova
Adam Mackovjak
Mata
Marek
Mario
Michal Svetko
Roman Seko
Facebook
Redakcia
Kontakt
Prihlásenie