Modlitba v rodine 1: Čo je dôležité

Som presvedčený, že na túto tému existuje určite nejaká knižka. S najväčšou pravdepodobnosťou od Američana. Ale nečítal som ju. Nie že by som nemal knihy rád. Naopak, knihy sú vo všeobecnosti mojou veľkou záľubou. Chcel by som sa totiž skôr podeliť so skúsenosťami, s ktorými som sa stretol tu na Slovensku. V dnešnej dobe sú populárne knižky-príručky typu „10 spôsobov ako žiť v pokoji so svojou svokrou" alebo „8 ciest k zdravému žalúdku". Takýto trend nachádzame aj v kresťanskej literatúre. Pozitívne je, že človek naozaj rýchlo a jasne nájde konkrétne a praktické rady k danej problematike, väčšinou podporené svedectvami a konkrétnymi príkladmi. Nemusí zdĺhavo objavovať niečo, čo už objavili iní, môže sa vyvarovať chýb, ktoré si už na vlastnej koži vyskúšali druhí. Negatívom je strata chuti a schopnosti hľadať a objavovať. Sprievodným znakom je aj zjednodušovanie, ktoré potom niekedy vedie k snahe nasilu vtesnať svoju situáciu do schém opísaných v literatúre. A to vedie buď k zanechaniu pravdivosti alebo, na druhej strane, k frustrácii a znechuteniu. Rád si prečítam knižku, v ktorej sa opisuje skúsenosť z USA, Fínska alebo „Strednej Kambodže", ale čo ma dokáže naozaj pohnúť, je svedectvo človeka, ktorý žije tu na Slovensku, v podobnej situácii ako ja a moja rodina. A keďže Ježiš hovorí: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im" (Mt 7,12), ponúknem aj vám skúsenosť a svedectvo zo Slovenska.

Tvrdenie, že rodina je základom spoločnosti, je známe až otrepané, a preto často prehliadané. Ale pravdivé. A platí aj v Cirkvi. Ak by naše rodiny fungovali ako skutočné kresťanské spoločenstvá, tak by po 18-ročnom pobyte v takomto spoločenstve nemal mladý človek tápať v otázkach kresťanského života. Nepotreboval by navštevovať nejakú Školu modlitby, ale mohol by ju viesť. Pretože by mal hlbokú a aj širokú skúsenosť z modlitby vo svojej rodine. Nehľadal by zúfalo nejakú príručku o modlitbe, ale mohol by sa deliť a vydávať svedectvo. Ale na to je potrebné, aby sme sa nemodlili len na modlitebných zhromaždeniach a v modlitebných skupinkách, ale aj doma v rodine. Aby mali rodičia (aj staršie deti) každodennú osobnú modlitbu. Aby sa manželia spoločne modlievali. Aby sa modlila celá rodina spoločne. To je mnohokrát najťažšie a preto v tom toľko zlyhávame. To ale nie je dôvod k sebaobviňovaniu alebo depresii. To je dôvod k pokániu. Volajme k Duchu Svätému, aby pohol naše srdcia a zmenil naše životy!

Prvá vec, ktorej by som sa chcel venovať, je vzťah osobnej a spoločnej modlitby. Zvyčajné presvedčenie medzi kresťanmi je, že spoločná modlitba vychádza z osobnej. V zmysle osobného vzťahu s Bohom je to pravda. Ale keď sa pozrieme na život človeka chronologicky, či už v prirodzenom alebo duchovnom živote, podnet k modlitbe vychádza zo spoločenstva. Dieťa sa začína modliť s rodičmi, hľadajúci človek sa začína obracať na Boha uprostred spoločenstva modliacich sa kresťanov. Preto je spoločná modlitba v rodine veľmi dôležitá. Naše deti sa zúčastňovali spoločnej rodinnej modlitby už od najútlejšieho veku. Zhruba od predškolského veku sa obracajú v modlitbe na Boha už osobne. Viem to z ich zdieľania.

Skôr, ako budeme hovoriť o spôsobe modlitby, je dôležité uvedomiť si, že najdôležitejší je fakt, že sa spolu modlíme. Už toto je samo o sebe vyznaním viery pre deti. „Boh je skutočne dôležitý, patrí na prvé miesto, a preto sa nezabudneme na neho každý deň (každé ráno, každý večer, pri každej dôležitej situácii, ...) v modlitbe obrátiť." A naopak. „Boh asi nebude až taký dôležitý, je veľa dôležitejších vecí, keďže na modlitbu si nájdeme čas len zriedka." Samozrejme, že tu hovoríme o úprimnej spoločnej modlitbe vychádzajúcej zo živej viery, osobného presvedčenia, ktorou vzdávame Bohu česť a úctu, ktorá mu patrí. Deti tu vidia, ako sa ocko a mamička každodenne s veľkou dôverou obracajú na Boha so všetkými záležitosťami života celej rodiny. A keďže Boh je živý a odpovedá na každú modlitbu, je to pre nich svedectvom, na ktorom môže rásť ich viera. Ak sa u nás v rodine rozhodujeme napr. o peniazoch alebo dovolenke, tak si položíme, väčšinou aj spolu s deťmi, otázku: „Ideme sa o modliť za ...?" Ak sa rozhodneme, že áno, začneme túto vec pravidelne Bohu predkladať na našich spoločných modlitbách.

Ďalej je dôležité, aby sme modlitbe dali patričné miesto. Veľakrát sa naša spoločná večerná modlitba ocitne v spoločnosti aktivít typu „umyť sa, vycikať, pomodliť a spať." Je to len nejaký otravný prívesok na záver dňa, keď sme už všetci unavení a chceme mať konečne pokoj? Alebo je to vrchol rodinného večera? Týmto tiež veľmi jasne vyznávame svoju vieru, svoje skutočné presvedčenie.

Dôležitý je aj postoj, s akým sa modlíme. Modlíme sa rozvalení po posteliach, v rozhádzanej izbe v nútenej prestávke medzi hraním alebo pozeraním TV? Prerušíme modlitbu, keď zazvoní mobil? Sprevádza našu modlitbu pocit trápnosti alebo niečoho smiešneho? Alebo sa učíme brať našu spoločnú modlitbu vážne ako dôstojný akt, ktorým vzdávame nášmu Bohu a Otcovi chválu a modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášame svoje žiadosti Bohu (porov. Flp 4,6).

Veľmi významný fakt je aj pravidelnosť a dlhodobosť spoločnej modlitby v rodine. Ak je ponímaná dobre, je to úžasná príležitosť každodenne už od najútlejšieho detstva tráviť čas v Božej prítomnosti, zažívať Božiu lásku a moc. Ak je ponímaná zle, môže viesť k rutinnému prežívaniu, demotivácii, znechuteniu, uzatvorenosti, ba až k „alergii" na modlitbu.

Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí o modlitbe vo svojej 4. časti. Hneď v jej úvode pozýva veriacich, aby žili v živom a osobnom vzťahu so živým a pravdivým Bohom. Týmto vzťahom je modlitba (KKC 2558). Nasledujúci odsek hovorí o modlitbe ako Božom dare (KKC 2559-2561), o tom, že modlitba vychádza zo srdca (KKC 2562-2564) a že vedie do spoločenstva s Bohom a medzi veriacimi (KKC 2565).

Richard Vašečka