Modlitba v rodine 2: Aká má byť?

1. Živý a osobný vzťah s Bohom
   Modlitba vychádza z viery. Ak naše dieťa nie je veriace (tzn. nemá vzťah s Bohom), hrozí, že modlitba bude pre neho len náboženský obrad. Potom sú najčastejšie dve možnosti: Alebo sa dieťaťu náboženskosť zapáči a vychováme náboženského človeka bez nového života s Bohom alebo sa mu náboženskosť sprotiví a odmietne náboženstvo a bohužiaľ s ním (aspoň načas) aj vieru v Ježiša Krista. Božie Slovo nás ale povzbudzujeme, aby sme mali veriace deti (Tit 1,6), nie náboženské. Preto ich evanjelizujme a povzbudzujme k prijatiu Ježiša Krista vierou do ich srdca (porov. Ef 3,17). A nebojme sa pustiť kŕčovitého pridŕžania sa náboženských foriem, radšej učme deti modlitbe ako osobnému dôvernému rozhovoru s nebeským Ockom, príp. využime niektoré náboženské prejavy v súlade s vierou a pre jej rast (napr. niektoré formulované modlitby, liturgické obdobia, skúsenosť svätých a pod.).
   
   

2. Modlitba ako Boží dar
   Modlitba je v prvom rade to, čo robí Boh pre nás, čo nám dáva. Neučme teda deti, že je to nejaký ľudský obrad, ktorý predkladáme Bohu. Toto je pohanské, nie kresťanské ponímanie modlitby. Je preto potrebné, aby sme deti učili očakávať, že v modlitbe ich Boh chce obdarovať, dať im niečo, čo im nikto iný a nikde inde nedá. A učme sa o tom si vzájomne vydávať svedectvo - čo sme od Pána prijali v modlitbe. Toto sa nedá naplánovať, ani nasilu presadiť. Nebojme sa v dôvere očakávať Pánovo konanie. On je štedrý Boh!
   
   
3. Modlitba vychádza zo srdca
   „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde" (Jn 4,24). Cieľom modlitby je spoločenstvo s Bohom. On je Duch, on je Pravda. Katechizmus o tom hovorí: Keď chce Sväté písmo označiť miesto, odkiaľ tryská modlitba, hovorí občas o duši alebo duchu, ale najčastejšie o srdci (vyše tisíckrát). Modlí sa srdce. Ak je vzdialené od Boha, je prejav jeho modlitby márny. Srdce je príbytok, v ktorom sa nachádzam, kde bývam. Je to náš skrytý stred, kam nemôže ani rozum, ani nikto iný; jedine Boží Duch ho môže skúmať a spoznať (KKC 2562-2563). Modlitba nie je recitovanie správnych slov ani vykonávanie dôstojných gest. Modlitba je vpustenie Boha do srdca, do môjho najhlbšieho vnútra. Je to akt úplnej dôvery, odovzdanosti a úprimnosti. Deti majú veľmi otvorené srdcia. Nenaučme ich povrchnej, neúprimnej, pokryteckej modlitbe, náboženskému divadlu. Nechajme ich vyjadriť pred Pánom, čo je v ich srdciach. Nesnažme sa „chrániť" Pána pred našimi deťmi. Nemá to rád: „Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci, ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im" (Mk 10,13-14).
   
   
4. Modlitba vedie do spoločenstva
   Spoločná modlitba spája tých, čo sa spolu modlia. V rámci rodiny aj v Cirkvi. A naopak. Pretože sme jedna rodina, jedno spoločenstvo, modlíme sa spolu. Katolíci sa nevedia spolu modliť. Zvládneme spoločnú sv. omšu, recitovať ruženec alebo Otče náš na úvod nejakého stretnutia. Aha, zabudol som ešte modlitbu pred jedlom. Ale jednoducho sa zobrať, dvaja-traja, a nenábožensky sa pomodliť v nejakej bežnej situácii dňa alebo „len tak", aby sme sa priblížili Bohu, to je pre nás problém. Pretože sme sa to nenaučili v rodine. Ja som sa napríklad zvykol pomodliť s mojím najstarším synom pred začiatkom nákupu v obchodnom centre. Napríklad: „Pane, ochráň nás pred duchom sveta, pred duchom žiadostivosti, aby sme kúpili, čo máme kúpiť a nekúpili, čo nemáme kúpiť. Amen." A synček povedal: „Amen." A vošli sme.

Richard Vašečka