Kresťanská rodina vo svete: 5 postrehov

„Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta" (Jn 17,14-18).

Rozmýšľal som, čím začať. A zdá sa mi, že toto Božie Slovo, ktoré je pravdou, je dobrým uvedením do reality, v ktorej sa nachádza kresťan vo svete. A tiež aj jeho rodina.

Kresťania nie sú zo sveta. Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého (1Jn 5,19). Ale žijeme vo svete. A Božia vôľa nie je, aby sme z neho odišli: Neprosím, aby si ich vzal zo sveta. Dokonca nás doň priamo posiela: Ja som ich poslal do sveta. Ježiš zároveň však prosí Otca: Aby si ich ochránil pred Zlým. A uvádza aj dôvod nepriateľstva sveta voči jeho učeníkom: Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel.

Takže po prvé:

Nie sme zo sveta, sme z Boha. Toto je základ, na ktorom musia stáť rodičia, deti i rodina ako celok. Božie Slovo je radikálne a nekompromisné: Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha (Jak 4,4). Veľmi často je práve toto nejasné a nedotiahnuté, a preto dochádza k napätiam a nedorozumeniam medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi vo veciach aplikácie viery v praktickom živote. Musí byť jasné, že cieľom kresťanskej rodiny je život v Božom kráľovstve a jeho šírenie. Treba si to vysvetliť medzi manželmi a správne komunikovať aj deťom. Ježiš dáva jasné inštrukcie: Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete. Veď život je viac ako jedlo a telo viac ako odev ... Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?" alebo: „Čo budeme piť?" alebo: „Čo si oblečieme?"! ... Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete ... Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše (porov. Mt 6,25-34 a Lk 12,22-31). Toto je jadro evanjelia - dôvera v Otca. V rodine sa to neoklame. Buď tento postoj máme a je to naše osobné presvedčenie alebo nie. Ako hovorí klasik: Deti neposlúchajú, deti napodobňujú. Ťažko môžeme očakávať od detí dôveru Terezky Ježiškovej, keď sa my rodičia zháňame po všetkom tom, čo ľudia tohto sveta, keď vzdycháme: Čo budeme jesť, piť, čo si oblečieme?

Pamätám si na jednu veselú, ale poučnú situáciu, ktorá sa udiala, keď si moja manželka doma na materskej raz povzdychla: Čo budeme robiť? A náš najstarší syn, vtedy vo veku asi tri roky, s počudovaním povedal: Povieme Jezisovi.

Aby nedošlo k omylu, zameranosť rodiny na Božie kráľovstvo neznamená, že rodinný život musí byť prepchatý náboženskými aktivitami, citátmi z Písma a cirkevnou rečou. Veď Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14,17). Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17,21). Nestojí na vonkajších veciach a obradoch, ale na mocnom pôsobení Ducha Svätého v nás a v našich vzťahoch a zjavuje sa cez ovocie Ducha, ktorým je hlavne láska, radosť, pokoj (porov. Gal 5,22). Naša rodina má iný štýl života (nielen morálny, to majú často aj neveriaci) - poznáme Boha, žijeme v autorite Božích detí, živý Boh koná v našich životoch, môžeme o tom vydávať svedectvá (a to aj máme robiť - vo vnútri rodiny i navonok).

Je nemúdre robiť z rodiny mníšsku komunitu. Povolanie veriacich kresťanov spočíva práve v ich svetskom charaktere a civilnosti: Pre laikov je vlastný osobitný svetský charakter (Lumen gentium 31 - odporúčam prečítať si celý článok, prípadne aj celú kapitolu).  Napríklad v poľštine sa „laik" povie doslova „svetský".

Podstatou kresťanskej viery (nielen) v rodine je znovuzrodenie, získanie nového života skrze prijatie Ježiša. A to je to, čo nás najviac odlišuje od ľudí tohto sveta: Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1,9-14).

Veľmi konkrétne a prakticky: rozhodujúca je živá viera každého jedného člena rodiny (aj detí) a jej spoločné vyznávanie, osobný vzťah s Otcom. A toto sa bez debaty deje najmä cez osobnú a spoločnú modlitbu. Ak tej niet, náš vzťah s Bohom je iluzórny.

Sme vyzvaní k tomu, aby sme žili nie podľa sveta, ale podľa Božej vôle, ktorú máme skúmať: A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé (Rim 12,2). Pre kresťanskú rodinu je charakteristické, že sa nezameriava na plnenie svojvôle manžela, manželky, detí, či predstáv širšieho príbuzenstva a okolia, ale na plnenie Božej vôle, ktorej dôveruje podľa slova: Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce (Ž 37,4). Božie Slovo napomína a povzbudzuje: Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky (1Jn 2,15-17).

Tu sa dostávame k druhému bodu:

Dôvod konfliktu so svetom je Božie Slovo - pravda, ktorá nás posväcuje. Ľudia sveta, ktorí neprijali Ježiša, pokladajú podriadenosť Božiemu Slovu za nezdravý fanatizmus. Riadia sa tým, čo im hovorí tento svet, tým, ako sú presvedčení, čo si oni sami myslia a chcú. V tom vidia slobodu.

Diabol, knieža tohto sveta (Jn 12, 31), sa snaží k tomu zviesť aj nás. Ak sa tomu otvorím, diabol ma zneužije, aby cezo mňa zaútočil pokušením tohto sveta aj na moju manželku a deti a naopak. Tu je dôležitá úloha otca, ktorý má byť hlavou svojej ženy a rodiny. Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus (1Kor 11,3). Ak sa muž riadi len svojím rozumom a chceniami, zvyčajne býva tyranom, ktorý presadzuje svoje na úkor prianí zvyšku rodiny (a to aj v náboženskej oblasti!). Ak však uznávam za svoju hlavu Krista a riadim sa ním, nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení (1Kor 10,33). Inými slovami, spolu s manželkou a deťmi hľadáme a spoznávame Otcov plán s našou rodinou a jej členmi. A som zodpovedný, aby sa realizoval ten, a nie naše plány podnecované žiadostivosťou, pýchou a sebectvom. Tu je priestor na praktizovanie evanjelia - zaprieť sám seba, stratiť svoj život pre Krista a jeho evanjelium (porov. Mk 8,34-35). My, rodičia, máme byť svedectvom tohto postoja a múdro a citlivo tomu učiť naše deti. Ak my budeme hovieť svojím chúťkam a od detí budeme chcieť zriekanie, bude to falošné svedectvo o Kristovi, ktoré môže viesť k zatvrdeniu srdca!

Potrebujeme poznať a poznávať Božie Slovo. Učiť sa mu rozumieť pre náš život a prijímať ho ako normu nášho myslenia a konania. V našej rodine to realizujeme tak, že si pri večernej modlitbe na začiatku čítame Božie Slovo. V súčasnosti dočítavame knihu Deuteronómium. Keďže sa s deťmi vždy zdieľame, čo nás oslovilo, nemohol som si nevšimnúť, že aj im udrelo do očí/uší neustále opakovanie napomenutia poslúchať všetky Božie nariadenia a predpisy, napr. Pán bude mať zasa radosť z teba v tvojom šťastí tak, ako sa radoval z tvojich otcov: ak budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachováš jeho príkazy a nariadenia, ktoré sú napísané v tomto zákone, ak sa vrátiš opäť k Pánovi, svojmu Bohu, z celého srdca a celej svojej duše (Dt 30,9-10).

V Starom zákone sa ľudia zriedkakedy delia na dobrých a zlých, či veriacich a neveriacich. Oveľa častejšie vedie deliaca čiara medzi bohabojnými a svojvoľníkmi. Kam patríš ty a čo vychovávaš zo svojich detí?

Po tretie:

Žijeme vo svete a Boh nechce, aby sme z neho utekali. Rodina patrí do spoločnosti a tvorí ju. Alebo ju netvorí a potom to tak aj vyzerá. Kresťanská rodina sa nemá izolovať a vyčleňovať, uzatvárať sa do geta. Áno, máme sa oddeliť od hriechu, netráviť čas podľa žiadostí pohanov, nevrhať sa s nimi do prúdu výstrednosti (porov. 1Pt 4,3-4). Láska je však v tom, že si nežijeme sami pre seba. Ani ako rodina. Máme byť otvorení, mať vzťahy aj s neveriacimi, komunikovať s nimi. Je to skúška a boj, ale Pán nás aj cez to buduje a učí. Dostávame povzbudenie: Vy, deti moje, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete (1Jn 4,4). Toto je aj skúšobný kameň našej viery a výchovy. Či sme dali deťom len náboženskú výchovu, ktorú svet sfúkne ako prach z police, alebo Kristus skrze vieru prebýva v ich srdciach (Ef 3,17). Tu sa môže krásne ukázať, že kresťanstvo nie je len náboženstvo, ale štýl nového života. Zoči-voči svetu sme motivovaní poskytnúť deťom komplexnú výchovu, aby Božia milosť prenikla do všetkých rovín a oblastí ich života - myšlienok, slov, skutkov, či ide o peniaze, sex alebo komunikáciu a vzťahy s blížnymi. Učiť ich prakticky a konkrétne duchovnému boju. Napríklad modliť sa s nimi, keď majú zlé sny. Tiež je k tomu potrebné poznávať svet okolo seba, vedieť sa v ňom orientovať.

Izolovať sa vo všeobecnosti znamená zjednodušovanie a plytkosť. Samozrejme, že sú situácie a vplyvy, pred ktorými je potrebné rodinu a zvlášť deti chrániť. Svet dnes neleží pasívne pred nami, ale sa nám agresívne ponúka až vnucuje. Často nečestne a falošne. Ako úspešná reklama na protikresťanský štýl života. Okrem bežného kontaktu s neveriacimi (či pohansky žijúcimi tzv. veriacimi) spolužiakmi a kamarátmi sú naše deti vystavované útokom sveta aj cez médiá, najmä televíziu a internet. Tu platí, že média sú sami o sebe dobré, ale treba ich vedieť používať (porov. KKC 2493-2499). Deti by k nim nemali mať časovo neobmedzený a nekontrolovaný prístup (TV, počítač v detskej izbe, mimo dosahu rodičov). Najlepšie ak môžu rodičia sledovať napr. TV s deťmi alebo aspoň majú v každej chvíli prehľad, čo ich dieťa sleduje. Cieľom je výchova k zrelosti, aby deti postupne chápali a prijímali, prečo toto áno a toto nie. Netreba byť úzkostliví, ale keď sa objaví niečo, čo je nemorálne, treba sa o tom s deťmi porozprávať a nie prejsť to trápnym mlčaním.

Moji študenti sa ma pýtali: „Pán profesor, ako je možné, že vaše deti majú ku vám takú dôveru a hovoria s vami o takých veciach, ktoré radšej iné deti pred svojimi rodičmi nespomínajú?" Porozmýšľal som a odpovedal: „Myslím, že je to tým, že svoje deti nemoralizujem a nesnažím sa ich vtlačiť do nejakého postoja len preto, že sa to tak patrí. A hovorím s nimi otvorene, bez toho, aby som ich odsudzoval alebo sa farizejsky nad ich otázkami pohoršoval."

Je dobré, aby sme deťom zabezpečili kresťanské prostredie aj mimo rodiny, napr. v rámci kresťanského spoločenstva, farnosti, či cirkevnej školy.

Pre cirkev bola vždy otázka odstupu od sveta dôležitá. Nájsť tú správnu mieru. Nedať sa pohltiť, ale ani vytlačiť na okraj. Určite nie je správny postoj, keď kresťan všetko v spoločnosti negativizuje, cíti sa ohrozený, zaujíma obranný postoj, uzatvára sa akoby v pevnosti. Ako je to s tebou?

Po štvrté:

Ježiš nás posiela do sveta. Teda nielen, že sa nemáme pred svetom uzatvárať, ale máme byť aktívni a ísť do sveta: A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu (Mk 16,15). Podobné slová zaznievajú už pri stvorení: Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" (Gn 1,28). Cieľ kresťanskej rodiny nie je prežiť, ale žiť a šíriť Božie kráľovstvo!

Kresťanská rodina má svetu čo dať. Máme skutočné riešenie pre život človeka, pre jeho večnosť a pre jeho vzťah s Bohom. Ak je Ježiš naozaj uprostred nás a v nás, v tvojich ústach a v tvojom srdci (Rim 10,8), tak sa môže dotýkať ľudí, ktorým sa naša rodina otvorí a príjme ich do svojho kruhu.

Predstavte si, že by ste mali doma liek na rakovinu, ale nepodelili by ste sa ním, len by ste poznamenali: „My máme dosť svojich starostí, veď keď budú chcieť, tak sa opýtajú alebo prídu na to aj sami." Nepodeliť sa s Božou milosťou je ešte vážnejšie zanedbanie. Ján Pavol II. hovorí v encyklike Redemptoris missio: Nemôžeme si žiť spokojne, keď myslíme na milióny bratov a sestier, ktorí, hoci vykúpení krvou Kristovou, predsa žijú bez poznania Božej lásky (čl. 86). Svedectvom, že „tomu" naozaj veríme je aj to, že si nežijeme len tak spokojne sami pre seba, v pohodlí svojej rodiny, ale že slúžime evanjeliu. Pre rodinu to nemusí byť evanjelizovanie od dverí ku dverám, ale napríklad to, že „pootvorí dvierka do svojej kuchyne", aby aj za cenu straty určitej časti súkromia a pohodlia umožnila ľuďom sa stretnúť so svedectvom o prežívaní Božieho kráľovstva. Možno máme z toho strach alebo obavu, ale Ježiš hovorí: Nebojte sa! (Mt 10,26). O našej rodine Boh hovorí: Vy ste soľ zeme. Vy ste svetlo sveta (Mt 5,13-14). Práve my sme pozvaní, aby sme boli kvasom, ktorý dokáže prekvasiť veľkú časť svojho okolia (porov. Mt 13,33).

Môžeme ukázať rodinu, kde láska manželov hovorí o láske Krista k človeku, kde láska rodičov k deťom hovorí o láske nebeského Otca, kde poslušnosť detí hovorí o dôvere, ktorú máme mať k Bohu.

Aj na prirodzenej rovine môžeme ukázať rodinu, ktorá je funkčná. Byť príkladom vernosti, statočnosti a poctivosti. Lebo aj v tom je obraz Boží a svedectvo o sile jeho milosti. Ponúknuť zdravé zásady, ktoré Boh vložil do človeka, keď ho stvoril. A na ktoré mnohí už zabudli alebo ich nemá kto naučiť. Skúsenosť generácii, židovsko-kresťanskú tradíciu rodiny, lásky a výchovy, ktorá stojí na Božom Slove, aj keď mnohí to nevidia. Úcta k rodičom a starším namiesto vzbury, obetavosť a nezištnú lásku k deťom namiesto falošnej manipulácie alebo ignorovania. A zároveň aplikovanie tohto všetkého v modernej dobe. Že to nie je prekonané a zastarané, ale ide to aj dnes a je to stále to najlepšie.

Po piate:

Boh nám sľubuje ochranu pred Zlým. Celý svet je v moci Zlého (1Jn 5,19). Ale my nie! O nás platí silné prisľúbenie: Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky (Jn 10,28-29). Našou istotou v živote vo svete je Otec a jeho ruka. Preto sa nebojme: Dokonalá láska vyháňa strach (1Jn 4,18)!

Richard Vašečka