Home
Aktuálne číslo
Archív
Bonusy
Príbehy
Témy
Objednávky
Kontakty
 

Ako vzniká zranenie?

Ako sme spomínali v predchádzajúcich dvoch číslach, človek je stvorený z lásky, jeho identita by mala byť v Bohu, ktorý nás stvoril ako mužov a ženy. Dôležité je, aby sme sa držali Pána, ktorý jediný nám môže priniesť uzdravenie a neupínali sa na človeka. Človek nám môže sprostredkovať pomoc, ale nás nemôže uzdraviť, lebo do srdca vidí len Pán.
Prečo  teda nedokážeme prežívať Božiu lásku?
Naše srdce stvorené pre lásku, túži po nej od samého začiatku. Malé dieťa je ako nádoba, ktorá je prázdna  a treba ju naplniť láskou. Dieťa do tretieho roku života nie je možné rozmaznať. Potrebuje všetko, čo súvisí s láskou a potrebuje toho veľa. Nie je hranica, kedy mu ešte dávame a kedy už nie. Poznám vety typu: „Však ho nechajte, nech sa vyplače", „Nech si zvyká byť aj samo", „Neberte ho stále na ruky,lebo bude zvyknuté len na vás", „Už ho toľko nechváľte, lebo bude pyšné". Opak je pravdou. Keď dieťa nedostane, čo prirodzene potrebuje a to je veľa lásky, pocit bezpečia, prijatie, smiech, radosť, povzbudenie bude tento deficit z týchto vecí v budúcnosti dopĺňať  a hľadať v rôznych veciach - prijatie partiou kamarátov, pre ktorú bude ochotné urobiť čokoľvek, hudba, diskotéky, neustále prefarbovanie vlasov, výstredné obliekanie, jedlo, zábava atď. Ak ale má naplnené srdce láskou a ostatnými vyššie spomínanými vecami, je si isté sebou (a to nie je pýcha), má identitu a nebojí sa ísť do sveta, vychádzať k druhým ľuďom a byť jedinečné v tom, čo robí a schopné robiť aj veľké veci.
Kto je na zemi pre nás prvým zdrojom, s ktorého sme napĺňaní? Naši rodičia. Vieme, že kvôli hriechu sa všetko pokazilo a z generácie na generáciu sa oslaboval tento príliv lásky, ktorú sme tak veľmi potrebovali, jak my, tak  naši rodičia a ich rodičia atď.  Naši rodičia sa snažili najlepším spôsobom ako vedeli dať nám svoju lásku. Boh ich miluje rovnako ako nás. Predsa však nevieme často krát prežívať Božiu lásku.

1
Dve tepny znázorňujú našich rodičov - mamu a otca. Oni sú prvými, od ktorých prijímame  do nášho srdca lásku. Každý z nich dáva určité špecifikum, lebo sú ako muž a ženy rozdielni. Pre zdravý vývin osobnosti potrebujeme prídel lásky od oboch. Otec dáva istotu, učí nás, je prvou prirodzenou autoritou v našom živote, povzbudzuje nás, dáva rozhodné slovo, aby sme videli smer, je pevne zakotvený v Bohu a modlí sa za nás, prosí za nás, má načúvajúce uši pre naše potreby, zabezpečuje nás, vychováva atď. Mama dáva pokoj, pohladenie, pocit bezpečia v rodine, príjemné slovo, starostlivosť o prostredie, v ktorom bývame, prináša radosť, smiech atď. Naše srdce sa plní, ako to znázorňuje obrázok.

2
Ak namiesto týchto vecí prichádzajú zlé veci, pokrivené, poškodené -  krik, kritika, bolesť, nespravodlivosť, nepozornosť, odmietnutie, ignorancia, zneužitie, ale aj naplnenie prirodzených potrieb ako jedlo, oblečenie, teplo alebo napr. chýba otec alebo mama atď.,  naše srdce sa začína uzatvárať ako to znázorňuje obrázok. Potom už láska len kvapká a netečie.

3
Niekde v období puberty by naše srdce malo byť naplnené doplna, ale nie je vzhľadom aj na ďalšie skúsenosti zo školy, kedy sa na veci z domu nabalili aj ďalšie odmietnutia, hanba, neprijatie atď. Prázdny priestor, ktorý znázorňuje šípka si človek začne dopĺňať, resp. bude hľadať  doplnenie toho, čo chýba. Preto aj neprežívame Božiu lásku, ktorá sa chce vlievať do nášho srdca, lebo naše srdce je uzavreté. Naše srdce sa uzavretosťou chráni pred ďalšími zraneniami.

4
Boh chce vyprázdniť naše srdce od všetkých zlých vecí.  Túži, aby sme zažívali Jeho lásku a dotyk ešte viac, ako my sami. Chce doplniť to, čo nám chýba, aby sme mohli kráčať slobodne.


Soňa Jančíková
Zdroj: Simon Pollit - Uzdravenie srdca človeka
Nahlas 4/2008


Môj príbeh:
Prečo som prestal plakať?

Na úvod tohto príbehu chcem podotknúť, že môj vzťah s mamou bol veľmi pekný. Mál som ju nesmierne rád, cítil som, že jej záležalo na mne viac ako na sebe. Spolu s otcom, nám deťom dokázali vytvoriť pocit bezpečia domova. Boli sme prijatí a milovaní. Chýba mi, ale verím, že pri Pánovi zažíva radosť, akú na zemi nepoznala.

Napriek nášmu krásnemu vzťahu došlo medzi nami k „poruchám komunikácie", kedy sme určité momenty spoločného života vnímali rozdielne. V tomto príbehu by som chcel popísať, aké chyby sa dajú pri spolužití „vyrobiť", ako si ich dokážeme zle interpretovať a aké to môže mať následky na zdravom duševnom vývoji.

Ako troj - štvorročný chlapec som zo zdravotných dôvodov nemohol bývať s rodičmi. Býval som u svojej babky, v dedine na vtedajšie pomery časovo dosť vzdialenej od domova. Pretože v tomto období bola sobota pracovným dňom, moji rodičia ma mohli navštevovať iba jeden deň v týždni - v nedeľu. Veľmi som sa tešil na tento deň. Nedeľa pre mňa bola naozaj sviatkom, lebo prídu mama a oco. Napriek tomu, tu bola jedna vec, ktorá mi kazila radosť z nedele. Detské pančušky. Neviem kto ich vymyslel, ale dieťa to určite nebolo. Pančušky, ktoré som si musel pravidelne obliekať, aby mi náhodou v lete nebola zima ale horúco, aby ma oberali o slobodu pohybu a aby mi celkom úspešne strpčovali život. Najhoršie boli biele pančušky. Na nich  bola vidieť každá špinka  a v nedeľu sa obliekali zásadne biele pančušky. Aj v tú, o ktorej chcem písať.
 
Konečne príde mama. Iba asi na pol dňa a večer bude musieť ísť naspäť, aby posledným autobusom prišla pred polnocou domov. Zajtra musí ísť do roboty. Netrpezlivo som ju vyzeral na ulici, kedy sa pri ceste zo železničnej stanice vzdialenej asi 2 km objaví na obzore. Rozbehol som sa k nej natešený, objímal ju a bozkával. „Mamka moja. tak si mi chýbala, veľmi ťa ľúbim". Ani som poriadne nepočúval jej slová lásky, stačilo, že som mohol byť pri nej. Krásnu chvíľu dosť neuvážene narušila inak fantastická babka, keď sme prišli do domu. Po zvítaní a krátkom rozhovore s mamkou sa začala na mňa sťažovať: „Pozri sa na toho chalana ako vyzerá, pozri sa na jeho pančušky. A to sú už dnes tretie. Ako keby som nemala čo robiť, iba prať jeho pančuchy". Nuž je pravda, že nevyzerali najčistejšie, ale v mojich očiach boli obstojné. Aj tie prvé a druhé. Nebol som práve najpokojnejšie dieťa, a sem tam som sa šuchol o nejakú tu špinku, ale pravda je že ja som tie protivné pančuchy nechcel, veď bolo teplo. Mama v snahe pomôcť babke v jej „trápení" ma chcela capnúť po zadku, čo som ja vnímal ako do neba volajúcu nespravodlivosť a začal som sa brániť. Rozhodol som sa, že takúto krivdu nebudem znášať, vznikol medzi nami celkom slušný boj, ktorý som vzhľadom na môj vek prehral, ale so cťou. Vtedy som totiž síce dostal po zadku, a následkom odporu dokonca po holom, ale neplakal som. Možno pri takejto príležitosti prvý krát v živote. Zároveň to bol  začiatok dlhého obdobia môjho „neplakania".

Ešte v tento deň sme sa pomerili. Veď zasa na týždeň odchádzala moja milovaná mama. Vtedy som si ani neuvedomil, že s ňou odišlo aj kus mňa, kúsok môjho detstva. Vtedy, pri tom boji som si následkom zlej interpretácie danej situácie dal záväzok: Prejavovať city sa neoplatí! Už nikdy nebudem plakať! Nikdy nebudem nikomu hovoriť, že ho mám rád! Tento záväzok som takmer úspešne dodržiaval až do obdobia neskorej dospelosti, keď Ježiš uzdravil toto zranenie spôsobené mojou milujúcou matkou a mojou zlou interpretáciou, a presekol silu „zaprisahania sa" svojou láskou.

Som Bohu vďačný za to, že môžem slobodne, bez strachu, že to môže niekto zneužiť, hovoriť o svojich pocitoch. Je krásne vedieť povedať milovanej osobe „Ľúbim Ťa". A možno sa bude niekto čudovať, ale je krásne aj plakať, najmä ak plač je dôsledkom dotyku nesmiernej Lásky.

Vlado Radik

autor
Pán miluje, keď s ním kráčaš po ceste, ktorú ti vybral.
 
autor
Tak ako ty nesieš Jeho hodnoty vo svojom živote, vo svojej práci, tak ich nesieme my v politike, ktorá je teraz našou ..
 
autor
Kým plávate s hlavou nad hladinou, je to krásny pohľad, ale to čo vás čaká pod hladinou je často ešte krásnejšie.
 
Richard
Eduard Heger
Maria Spesova
Adam Mackovjak
Mata
Marek
Mario
Michal Svetko
Roman Seko
Facebook
Redakcia
Kontakt
Prihlásenie