Cesta: príbeh o nádeji v ťažkostiach a o uzdravení

Náš príbeh je príbehom neuveriteľnej cesty. Začala sa v decembri 2013, keď náš najstarší syn Timmy ochorel. Na túto cestu sme sa nevydali sami – sprevádzala nás naša rodina a kresťanské spoločenstvá – Spoločenstvo pri Dóme na Slovensku a najmä komunita Cenacolo na Malte. Najdôležitejšie je však to, že v každej fáze našej cesty bol s nami Boh. Tieto riadky píšem preto, aby som mu vzdal chválu za jeho úžasnú vernosť.

V decembri 2013 mal náš syn Timmy dovŕšiť tri roky a spolu s manželkou sme očakávali narodenie druhého dieťaťa, ktoré malo prísť na svet koncom januára. V polovici decembra sa Mimka náhlila do nemocnice s veľmi silnými kontrakciami. Mysleli sme si, že nás bábätko prekvapí a narodí sa už v ôsmom mesiaci! Nestalo sa tak, no Mimka musela zostať v nemocnici šesť dní na pozorovanie. Kým tam bola, sníval sa jej nezvyčajný sen – všetci sme boli v aute a ja som šoféroval. Blížili sme sa ku križovatke a Mimka počula hlas, ktorý hovoril: „Zastav,“ tak vykríkla: Zastav!“ Dupol som na brzdy. Stala sa tam veľká autonehoda, pri ktorej každý okrem nás zomrel. Od smrti nás delili dva milimetre! Vtedy sme ešte nevedeli, čo tento sen znamenal.

Mimku prepustili z nemocnice a vrátila sa domov. Timmy sa v posledných týždňoch správal zvláštne. Mal problémy s chôdzou, padal, býval unavený, zvykol zaspávať, vracal a mal hnačku. 22. decembra, na svoje narodeniny, zaspal na koberci uprostred svojich kamarátov práve v čase, keď mal sfúknuť sviečky na narodeninovej torte. Veľmi nás to znepokojilo. Na Božie narodenie sme sa rozhodli zobrať ho do nemocnice. Jediná zvláštna vec, ktorú si lekári všimli bola, že nedokáže chodiť rovno. Povedali nám, že máme prísť o niekoľko týždňov, aby sa na neho pozrel špecialista. 2. januára 2014 mala naša kamarátka Juanita zo spoločenstva na Malte silné nutkanie zavolať nám a povedať, aby sme Timmyho ihneď zobrali do nemocnice. Juanita je Timmyho pediatrička a zároveň krstná mama. Urobili sme tak. Tentoraz boli lekári veľmi znepokojení a Timmyho v celkovej anestézii vyšetrili magnetickou rezonanciou. Odborník, ktorý Timmyho ošetroval, nám povedal, že má v mozgu 4-centimetrový nádor. Lekári zariadili náš odlet do Londýna, kde sa mal Timmy podrobiť operácii mozgu. Na dôvažok musela Mimka zostať na Malte. Keďže bola v poslednom mesiaci tehotenstva, letieť nemohla!

Timmymu mali do mozgu zaviesť odsávací katéter, aby odsali tekutinu, ktorá sa tam nahromadila kvôli nádoru a tlačila na mozog. Dohola mu ostrihali blonďavé vlasy, čo bol veľmi smutný a emocionálny zážitok. V najtajnejších myšlienkach mi vírili otázky, či mu vlasy znova narastú a koľkokrát ich ešte stratí. O niekoľko dní sme odišli do Londýna. Mimka nevedela, či Timmyho ešte niekedy uvidí a on plakal za svojou mamičkou. Detský neurochirurg v Londýne bol Malťan a správal sa k nám veľmi milo a prívetivo. Povedal, že kvôli tlaku nádoru na Timmyho mozog, musí náš syn podstúpiť operáciu čo najskôr, teda nasledujúci deň.

Všetko sa dialo rýchlosťou svetla. Museli sme sa popasovať s mnohými vecami. Všetko, čo som mohol urobiť, bolo modliť sa a so zvyškami síl sa privinúť k Bohu. Pamätám si, že som ho prosil: „Ach Pane, čo zamýšľaš urobiť s naším Timmym? Prosím ťa, neber nám ho!“ Potom som si spomenul na Abraháma a cítil som, že rovnako ako on, aj ja musím svojho „jediného syna“ odovzdať Bohu, hoci by si ho vzal. Ani mi nenapadlo, že na dvetisíc kilometrov vzdialenej Malte Mimka cíti, že musí s Timmym spraviť to isté – ako Abrahám! Tento pocit mi priniesol pokoj a upevnil moju dôveru v Boha. Ako Timmyho otec som však mal stále veľa nezodpovedaných otázok: Bol som dobrým otcom? Ľúbil som Timmyho ako som len mohol? Neskôr mi prišla SMS správa od našej kamarátky Soni zo spoločenstva na Slovensku: „Modlím sa za vás a Boh Otec chce, aby si vedel, že si dobrým otcom. Bude to pre teba a pre tvoju rodinu nová špeciálna skúsenosť.“

Nasledujúci deň podstúpil Timmy operáciu, ktorá trvala viac než štyri hodiny. Išlo o komplikovanú operáciu mozgu! O nášho milovaného syna! Odišiel som do nemocničnej kaplnky pomodliť sa, no moja myseľ bola veľmi unavená a zmätená. Neskôr Timmyho priniesli späť do izby. Z mozgu mu viedol katéter, na hlave mal 12-centimetrovú ranu po operácii a na rukách a nohách mal infúzie. Dali mu morfium a trvalo dlho, kým sa zobudil. Keď ho Mimka uvidela cez Skype, povedala, že vyzerá ako ukrižovaný Kristus! Neskôr v tú noc moja mama odišla do hotela a ja som zostal s Timmym sám. Kľakol som si na kolená a modlil som sa. Aj napriek všetkému tlaku, ktorému som čelil a tomu, ako Timmy vyzeral, ma napĺňal pocit, že nie som sám. Cítil som, akoby ma prikryl hrejivý plášť Božej prítomnosti a akoby bola nemocničná izba plná ľudí! Keď sme sa potom vrátili na Maltu, dozvedel som sa, že naše spoločenstvo sa modlilo, aby v tú noc naplnili našu izbu anjeli! Znovu som sa modlil a prosil Boha, ktorý je naozajstný Timmyho Otec. Pýtal som sa ho, aký je jeho plán s mojím synom: „Ó Bože, chceš si ho vziať späť k sebe do neba? Prosím, neber si ho!“ Potom som jasne a silno cítil, že mi Pán dáva odpoveď: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11, 4). Zapamätal som si tieto slová a nezabúdam na ne dodnes. Aj napriek všetkým útrapám, ktoré prišli neskôr, som sa už o Timmyho život nebál.

V našom spoločenstve na Malte sa dialo mnoho vecí. Modlila sa celá armáda ľudí. V čase operácie bola Mimka v našom byte spolu so svojou modlitebnou skupinou dievčat. Vedúca skupiny Natalie v istom momente modlitby prerušila a povedala: „Cítim, že chirurg stojí pred náročným rozhodnutím a nevie, čo má urobiť. Modlime sa, aby mu Boh dal múdrosť správne sa rozhodnúť.“ Pár dní po operácii a ďalšej magnetickej rezonancii v Británii mi Timmyho chirurg ukázal výsledky a povedal: „Toto je najmodernejší prístroj na vykonávanie magnetickej rezonancie a toto je časť mozgu, z ktorej sme odstránili nádor. Musel som urobiť ťažké rozhodnutie – nádor sa nachádzal dva milimetre od centrálneho nervového systému, takže som nevedel, či tam mám nejakú jeho časť nechať, alebo nie. Rozhodol som sa ho odstrániť celý a ako vidíte, úspešne!“ Mnoho mesiacov neskôr som zistil, že prežitie pacienta s týmto typom nádoru závisí predovšetkým od jeho úspešného odstránenia. Zo srdca som ďakoval Bohu, že môjho chlapčeka zachránil prostredníctvom rúk maltského chirurga a múdrosti, ktorú mu dal vďaka modlitbám Natalie a modlitebnej skupiny. Keď sme sa na tento zázrak dívali spätne, pochopili sme význam Mimkinho sna – autonehodu sme prežili len o 2 milimetre!

Onedlho som sa mal stretnúť s tým istým chirurgom a aj s onkológom. Informovali ma, že podľa výsledkov testov má Timmy zhubný mozgový nádor meduloblastóm – druhé štádium. Na odstránenie všetkých rakovinových buniek z tela bolo treba, aby Timmy podstúpil intenzívnu rádioterapiu a chemoterapiu. To bol ďalší zlomový bod na emocionálnej húsenkovej dráhe, ktorú som odštartoval pred takmer dvoma týždňami. Približne o tri týždne neskôr nás konečne prepustili z nemocnice. Keď sme cestovali taxíkom z nemocnice do kláštora, ktorý viedli maltské rehoľné sestry, rozmýšľal som o všetkom, čím sme si s Timmym v nemocnici prešli. Rozmýšľal som, čo bude ďalej. Potom mi volali z Malty, že Mimka porodila krásneho zdravého chlapčeka, ktorému sme dali meno Philip. Aj napriek absolútnemu vyčerpaniu prenikla táto správa otupenosť, ktorú som cítil a priniesla mi radosť.

V kláštore v Londýne nás privítali veľmi láskavé a starostlivé rehoľné sestry. Do týchto dní, do tých najpochmúrnejších momentov, mi Boh poslal drahých priateľov z nášho spoločenstva na Malte, aby podporili Timmyho a aj mňa. V kláštore sme však nemohli zostať dlho. Museli sme sa presunúť do druhej nemocnice, kde mal Timmy podstúpiť rádioterapiu a chemoterapiu. S touto liečbou začal 13. februára 2014. Stretli sme sa nielen s ďalším onkológom, ale aj s rádioterapeutom a rádiológom. Povedali, že Timmy bude potrebovať 30 dní intenzívnej rádioterapie v celkovej anestézii a dajú mu masku, ktorá bude vcelku, aby sa nemohol hýbať. Každý piatok mal Timmy podstúpiť chemoterapiu a malo to trvať až do konca marca. Potom sme sa mohli vrátiť na Maltu, kde sme mali mať krátku prestávku pred ešte intenzívnejšou chemoterapiou. Tá mala začať v máji a skončiť v apríli roku 2015! Bolo naozaj náročné prijať takéto správy. Okrem úplného vyčerpania z dlhotrvajúcej snahy prežiť som si uvedomoval, že rádioterapia a chemoterapia môžu Timmymu veľmi uškodiť. Mojou najväčšou obavou nebolo to, že Timmy môže prísť o život, pretože Boh sľúbil, že sa tak nestane. Bál som sa toho, že sa zmení Timmyho povaha. No Pán na nás vo svojom perfektnom načasovaní opäť nezabudol. Natalie mi poslala správu z Izaiáša 45, 2: „Ja pôjdem pred tebou, čo je hrboľaté, urovnám, kovové brány prelomím a železné závory pozrážam.“ Okamžite som pochopil, že urovnanie hrboľov súvisí s úspešným odstránením nádoru. Kovové brány znamenali rádioterapiu a železné závory chemoterapiu. Železo je veľmi silné, preto som čakal, že liečba chemoterapiou bude pre Timmyho veľmi náročná. Liečba rádioterapiou trvala približne dva týždne, keď mu náhle začali vypadávať chumáče vlasov. Sťažoval sa na bolesť hlavy. Potom začal vracať a všetko mu chutilo odporne. Bolelo ho hrdlo a brucho, neustále mal hnačku a vracal niekoľkokrát za deň. Bolo pre mňa veľmi ťažké bojovať s týmto všetkým 24 hodín denne, hoci ma navštevovala aj mama. Lenže na konci februára nás prišli navštíviť vzácni hostia – Mimka a Philip mohli konečne prísť do Londýna, aby sme mohli byť všetci spolu. Mimka bola nadšená, keď mohla Timmyho po takmer dvoch mesiacoch vidieť. Vyzerala ako nádherné jasné svetlo, keď vchádzala do našej nemocničnej izby. Skutočne bola liekom pre dva páry boľavých očí! Išiel som dolu, aby som konečne uvidel môjho synčeka Philipa. Bol prekrásny. Držať ho a pozerať mu do očí bolo príliš úžasné nato, aby to bola pravda! Mimka s nami v nemocnici nemohla zostať, takže bývala mimo Londýna. Víkendy, počas ktorých sa Timmy cítil dostatočne dobre, sme trávili s Mimkou, jej otcom a s Filipom.

Vidieť môjho syna v celkovej anestézii každé ráno pred rádioterapiou bolo naozaj veľmi ťažké. Zapôsobila na mňa neuveriteľná dôvera, ktorú mi Timmy už od začiatku preukazoval. Vždy som prosil o múdrosť, aby som mu vedel vysvetliť každú operáciu alebo liečbu spôsobom, ktorý by Timmy pochopil. Boh mi vnukol veľmi zábavné nápady, ktoré naozaj pomohli. Timmyho dôvera vo mňa ako jeho otca ma naučila dôverovať Bohu aj vtedy, keď som niečomu nerozumel. Liečba môjho syna sa nakoniec po štyroch mesiacoch v Británii skončila. Dvakrát alebo trikrát stratil všetky vlasy. Veľmi schudol a nedokázal zjesť ani vypiť nič, čo sme mu dali. Bol to skutočný boj! Opustili sme Veľkú Britániu a odišli sme domov, kde nás na letisko prišli privítať niektorí naši drahí priatelia. Bolo naozaj úžasné byť späť doma. Vďaka Bohu sme mali takmer mesačnú prestávku na Malte pred dlhým a finálnym procesom, ktorý začal 7. mája intenzívnou chemoterapiou. Počas spomínaného mesiaca sme sa snažili oddýchnuť si a nájsť zmysel vo všetkom, čo sa stalo. Bolo toho naozaj veľa. Jednu noc, keď doma všetci spali, ma Pán zavolal modliť sa. Cítil som, že je správny čas položiť mu tú dôležitú otázku: „Prečo si dovolil, aby mal náš syn túto hroznú chorobu, zvlášť keď som ťa každý deň prosil, aby ňou nikto z mojej rodiny netrpel?“ Pán na moju otázku neodpovedal priamo. Namiesto toho mi ukázal množstvo dôležitých udalostí v našich životoch: bolo jasné, že mi Mimku priviedol zo spoločenstva na Slovensku do nášho spoločenstva na Malte. Ukázal mi, aká výnimočne silná bola Jeho prítomnosť počas nášho svadobného dňa a aký zázrak bol, že som sa vôbec oženil! Ako bol počatý Timmy po tom, ako sme sa modlili a jasne cítili, že vtedy bol ten správny Pánov čas. Ako sme sa počas tehotenstva každý deň s Timmym v Mimkinom brušku modlili za dobré zdravie. Ako nám jasne ukázal, že chce, aby sa naše dieťa volalo „Timothy“. A mnoho ďalších udalostí, cez ktoré nás viedol a sprevádzal. Ako som sa tak rozprával s Bohom na našej sedačke a On mi ukazoval všetky udalosti, ktorými sme si prešli, upevňoval moju vieru jednoznačným presvedčením, že všetko, čo na nás dopustil, malo nejaký dôvod, dokonca aj Timmyho choroba a že On všetko riadil. Tak „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rimanom 8, 32).

Keď sme boli spolu doma, Mimka so mnou zdieľala úžasné množstvo podpory, ktorú dostala od nášho spoločenstva na Malte pred jej príchodom do Anglicka. Ľudia jej chodili variť a upratovať každý deň, zostávali s ňou doma, aby jej robili spoločnosť. Podporovali nás aj finančne, takže sme nemuseli pracovať a mohli sme sa sústrediť iba na Timmyho. Aj ja sám som videl ohromný vplyv nášho spoločenstva na Timmyho chorobu. Verím, že na tejto ceste sa stali dva zázraky. Jedným bolo úspešné odstránenie nádoru a ďalším to, čo urobil Boh v srdci každého z 330 členov spoločenstva.

Posledná fáza cesty začala 7. mája 2014. Volala sa „železné závory“. V priebehu šiestich týždňov Timmy podstúpil tri chemoterapie, pričom lekári naplánovali osem cyklov. Bolo veľmi ťažké vidieť, ako je vaše drahé dieťa podrobené liečbe veľmi toxickou chemoterapiou. Sťažoval sa na hroznú chuť v ústach. Protestoval proti konzistencii jedla a len vôňa niektorých potravín mu spôsobovala nevoľnosť. Už po jednom cykle chemoterapie sa začali prejavovať niektoré z vážnejších vedľajších účinkov. Keďže výsledky testov sluchu ukázali jeho poškodenie, odborník sa rozhodol zmeniť jeden z liekov. Netrvalo dlho, kým sme si uvedomili, prečo Boh nazval poslednú fázu liečby „železné závory“. Táto ťažká situácia sa takmer nedala uniesť. Každý deň sme spoločenstvo prosili o modlitby. Sme presvedčení, že sme stále boli svedkami nejakého malého zázraku. Napríklad Timmyho krvný obraz mal nebezpečne nízke hodnoty a akákoľvek infekcia mohla viesť k smrti. Veľakrát mal infekciu na nohe a raz mu ju chcel chirurg operovať. Modlili sme sa a značne sa to zlepšilo, takže operácia nebola nevyhnutná. Takýto druh vypočutých modlitieb sa dial neustále! Boh bol naozaj verný, rovnako ako naši drahí priatelia zo skupiny, ktorá sa za Timmyho modlila.

Jednako bol však kríž, ktorý sme na tejto ceste s Timmym niesli každý deň, ťažší a ťažší. Po každom cykle sa jeho stav zhoršoval. S každou ďalšou chemoterapiou Timmy jedol menej a menej. Bol čas na štvrtú operáciu a zavedenie infúzie na dodanie živín. Podarilo sa a vďaka mlieku s vysokým obsahom živín a proteínov, ktoré mu sondou podávali do žalúdka stúpla Timmyho váha, sila a energia. Avšak vážny dopad chemoterapie na jeho krvný obraz znamenal, že nemohol užívať niektorý z liekov. Vianoce 2014 sme strávili doma a hoci bol Timmy veľmi chorý, mali sme nádej a ďakovali sme Bohu, že je ešte medzi nami. Nový rok zo sebou priniesol isté znepokojujúce zmeny. Timmy začal vracať a neustále mal hnačku. Často mával závraty a strávil viac než dva týždne v nemocnici. Žiadne antibiotikum, ani iné lieky, ktoré lekári vyskúšali, nezabrali. Potom začali halucinácie, čo nás veľmi znepokojilo. Keď prebiehal siedmy cyklus chemoterapie, jasne sme cítili, že Timmyho telo nezvládne žiadnu ďalšiu takúto liečbu. Špecialista sa obával najmä preto, že vedľajšie účinky vyvolávali rovnaké symptómy, aké mal Timmy, keď mu prvýkrát diagnostikovali nádor. Ihneď teda nariadil vyšetrenie magnetickou rezonanciou, aby zistil, či sa nádor nevrátil! Urýchlene sme požiadali naše spoločenstvo a rodiny na Malte a na Slovensku o modlitby. Špecialista potom zmenil názor a usúdil, že všetky vedľajšie účinky boli jasným znakom toho, že Timmyho telo dostalo poriadne zabrať. Timmy tak vďakabohu 21. januára 2015 podstúpil poslednú chemoterapiu a my sme sa tešili aj napriek tomu, že ešte neukončil celú liečbu. Vedľajšie účinky začali postupne ustupovať a my sme mohli odísť domov. To bola ale úľava! Snažili sme sa, aby si oddýchol, kŕmili sme ho a v priebehu dvoch mesiacov nabral váhu a znovu začal jesť normálne jedlo.

Dnes, keď toto píšem, je november 2015 – takmer dva roky od začiatku. V očiach mám slzy, keď si spomeniem na všetko, čím sme si prešli na tejto dlhej a náročnej ceste. Sú to slzy radosti a vďačnosti milujúcemu Bohu, ktorý bol tak úžasne verný a nikdy nás neopustil. Veď poznáme vetu: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Žalm 23, 4). Áno, prechádzali sme temným údolím, no Boh bol vždy s nami a bol nám útechou. Pán ma obdaril schopnosťou vidieť všetky dary, ktoré sme dostali počas našej cesty. Zázraky, prozreteľnosť, naše rodiny, naše úžasné spoločenstvá, moju manželku, Timmyho zdravie a život! Nášho malého Philipa a oveľa viac. Aj keď ako mnohí iní, aj my prechádzame cez rôzne stresové situácie normálneho života v tomto zaneprázdnenom svete a zaneprázdnenom živote, veľmi sme si vážime prítomnosť jeden druhého. Čas, ktorý trávime ako rodina, je pre nás nesmierne vzácny a urobili sme z neho prioritu číslo 1. Dnes si obzvlášť cením moju manželku Mimku. Nechcel by som, aby ma na tejto ceste sprevádzala akákoľvek iná žena. Okrem Abraháma som sa počas tejto púte stotožnil aj s ďalším človekom z Biblie. Veľmi mi pomohla Kniha Jób. Keď na konci veľmi dlhej cesty Jób stratil rodinu a bohatstvo, povedal Bohu: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (Kniha Jób 42, 5). Poznal som Boha pred touto cestou? Áno. Mal som k nemu blízko? Verím tomu! Boh však využíva všetko, aby nás k sebe bližšie pritiahol. Chce, aby sme ho naozaj spoznali. Nepoznám teda žiaden lepší spôsob, ako zakončiť tento príbeh, než zvolaním: „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov“ (List Efezanom 3, 20-21).

Rohan Eyre
Preklad: Lucia Jaššová