|
 |
|
|
Čo si zažil so svojím Bohom Ty?
Napíš nám svoj príbeh s Bohom, tešíme sa naň. Podelíš sa oň online na Nahlas.sk, alebo v tlačenom časopise.
Posledné príbehy...
Viera / 04-10-2016 / Dlho bol Boh pre mňa veľmi ďaleko. Nesnažila som sa spoznávať ho. Bola som síce z kresťanskej rodiny, ale moje kresťanstvo bolo iba dodržiavanie tradícií a skutočný život bol samý hriech. Až mi raz Pán môj hriech ukázal. Začala som ľutovať a robiť pokánie. Zľutoval sa, prišiel, odpustil. Zobral zo mňa strach, smútok, vinu, naplnil ma pokojom a pocítila som, že ma miluje. Mária janikova.maja@gmail.com / 03-12-2013 / Svedectvo Godzone 15.11.2013 Trnava
Chcela by som vám popísať pár slovami, čo som prežila na tohto ročnom Godzone 2013. Na Godzone som už dlho nebola. No tento rok som si povedala, že na Godzone idem aj keby sa dialo čokoľvek. Veľmi som túžila tam ísť, lebo som vedela, že tam bude Božia prítomnosť a že Boh bude konať.
Na začiatku mesiaca november ma začalo bolieť hrdlo potom sa k tomu pridala aj nádcha. Do toho ešte týždeň, predtým ako som mala ísť na Godzone do Trnavy, užívala som antibiotiká, pretože mi zistili Helikobaktera v črevách a k tomu ma bolela uzlina na ľavej strane sánky. Zdravotne som bola na tom zle. Počas týždňa ako prebiehal Godzone v jednotlivých mestách som počula jedno svedectvo. Jedného chalana bolel koreň zuba. Keď sa zaňho modlitebníci pomodlili tá bolesť ustúpila a zub ho nebolel. Najprv som si vravela, že asi tam nepôjdem, keď že som sa cítila nie veľmi dobre. Povedala som si, že to obetujem. Potom ma napadlo, že tam pôjdem, niekde sa postavím, a budem sa modliť. Rada spievam ale keďže ma bolelo hrdlo, tak veľmi som nemohla spievať. Napriek môjmu zdravotnému stavu stále bola vo mne ta túžba ísť na Godzone. Postupne ako sa približoval piatok, tak antibiotiká mi zabrali a už som sa necítila až tak zle. Aj keď nádchu som ešte mala aj uzlina ma ešte trocha bolela. Troška som váhala či ísť alebo nie. Zaregistrovala som sa na autobus, ktorý dali k dispozícií a prihlásila som aj kamošku. Rozhodla som sa, že idem. Išla som tam trocha aj s tým, že môj zdravotný stav by sa mohol zlepšiť. Veľmi som sa tešila.
Keď sme tam prišli, bolo tam kopec ľudí, čo ma veľmi potešilo. Keď to celé začalo, už od začiatku som bola nadšená z toho čo pre nás pripravili. Verila som, že Boh bude konať, a že to bude pecka. Ale najväčšia pecka pre mňa bola to, že Boh sa ma dotkol. Najprv to bolo prejavom radosti, potom som povedala Bohu aby ma očisťoval a ako som mala dvihnuté ruky zrazu som začala plakať a verím, že Boh vtedy konal. A práve v tom, čase sme mali povedať Bohu, kto bol odhodlaný povedať: ,,Hľa tu som, pošli mňa,,Iz 6,8. Práve vtedy čupiac som plakala. Potom som vnímala, že sa mám postaviť, tak som sa postavila a chválila Pána. Ešte chvíľu trvali chvály a ja som cítila vo svojom vnútri Božiu prítomnosť . A stalo sa to, že som vnímala, že sa mám pomodliť za Dominiku, ktorá stála vedľa mňa. Lenže jedna Dominika stála po ľavej a druha po pravej strane a nevedela som, za ktorú Dominiku sa mám modliť. Dala som dole ruky a moja pravá ruka šla na Dominiku, ktorá stála po mojej pravej strane. Tak som sa chvíľu modlila, ale nevedela som za čo sa mám modliť. Keď som sa domodlila, potom sa ma opýtala: Ty si vedela, že sa máš za mňa modliť ? odpovedala som: vnímala som, že sa mám za teba pomodliť. Ona odpovedala: Lebo ja som sa modlila, za môj chrbát, lebo ma bolel. Ja som bola v úžase. Od radosti som ju objala. A pýtam sa jej, že či ju bolí chrbát, odpovedala : nie, že ani nie. Vravím, že aký Boh je úžasný . Na ďalší deň mi nádcha ustúpila a uzlina ma prestala bolieť. Vravím si: Boh je úžasný . Verím, že to bol Boh, ktorý konal a hovoril do môjho srdca. O týždeň som sa spojila s Dominikou, chcela som vedieť ako je na tom jej chrbtica, či ju bolí a tak. Odpísala mi, že ju chrbát odvtedy nebolel. Ja som bola opäť v úžase a nadšená z toho aký je Boh úžasný.
Vďaka ti Pane, že sa staráš a chceš ešte viac konať v našich životoch.
Alenka / 29-04-2013 / Moje svedectvo by som mohla písať celé hodiny, a vy by ste stále mali čo čítať o tom, aké veľké veci urobil Boh v mojom živote. Ale dnes Vám chcem povedať, ako so spoznala Boha. Narodila som sa a o 14 dní neskôr ma pokrstili. Tak presne si to pamätám, a keby aj nie, tak mám na to jeden doklad, ktorý to potvrdzuje. Boha som poznala od malička a veľmi som ho milovala. Boli sme taká typická slovenská rodina, matka veriaca a otec alkoholik. Teda neviem na koľko je to typické, ale mne sa to tak zdalo, tak som to videla všade naokolo. Moje detstvo bolo strašné. A nemyslím si, že preháňam. Nepotrebujem nikoho ľútosť, ale aby ste pochopili môj vzťah s Bohom tak potrebujete počuť aj túto časť príbehu. Otec pil dávno pred tým ako som sa narodila, a tak som ho vlastne inak ani nepoznala. Bol to veľmi sebecký človek, ktorý myslel vždy v prvom rade len na seba. A moja matka? Tá verila, modlila sa, ale nikdy nespravila to o čo som ju najviac prosila, a neopustila ho. Do značnej miery nám v tom bránila finančná situácia. Otec prepil všetky peniaze a my dve sme museli vyžiť z matkinho platu a zaplatiť energie za dom pričom matkin plat bol polovica otcovho. Nenávidela som svoje detstvo. Modlila som sa za svoju skorú smrť alebo, aby ma dali do detského domova. A podobne. Ale, aby ste v tom celom videli Boha, on bol to jediné čo ma držalo pri živote. Môžete mi veriť a nemusíte. Môžete si hovoriť, že sú to len silné reči a že by som na to nemala, že človek si len tak na život nesiahne, ale ja som potom tak veľmi túžila. Môj život bol tak strašne zlý, ale nechcela som prísť o to jediné čo som mala. O Boha a o večnosť. Bolo mi jasné, že niečím takým ako samovražda, by som stratila to najcennejšie. Boha. Mnoho krát, pri nespočetných bitkách, keď otec na mňa vytiahol nôž, alebo po mne hodil rádio, som si hovorila, že za usmrtenie v sebaobrane ma nemôžu zavrieť. A tu mi znova Boží hlas zabránil v podobných myšlienka. A takto som pretrpela svojich 18 rokov. Boh bol môj priateľ ,ktorý mi pomáhal, ale ešte som ho naozaj nepoznal. Počas vysokej školy, som si našla zlých priateľov. Ani jeden z nich nebol hlboko veriaci, a aj keď sa mi občas podarilo niektorú z kamarátiek „stiahnuť“ na sv. omšu nebolo to spoločenstvo viery. Boh pri mne stál celú moju vysokú školu, a to môžem tvrdiť so 100% istotou, od testov, ktoré mi poradil, aby som sa ich naučila, po dobrých profesorov pri skúškach. Cítila so jeho prítomnosť. Avšak na tri roky som sa mu vzdialila, medzi mňa a Boha vstúpil muž a hriech. Láska k Bohu bola silná no moje telo slabé. Mnoho krát som zhrešila a potom som so slzami v očiach utekala do kostola, aby mi to Boh odpustil. Sľúbila som, že to viac krát neurobím, no napriek k tomu sa tento scenár zopakoval. Boh bol pre mňa láska, ale aj prísny sudca, ktorý si zapisoval každé moje podknutie a čakal či ho oľutujem alebo nie. A Vtedy prišla do môjho života moja stará kamarátka Julia z prvého ročníka Vš. Boli sme spolu na izbe a ona sa ma opýtala či sa s ňom nepomodlím Litánie k Duchu svätému. A ja som súhlasila. Prvý raz som sa modlila v spoločenstve, aj keď sme boli len dve. Takto sme sa modlievali niekoľko mesiacov, a ona mi ukázala úplne iný život na vysokej škole. Zoznámila ma so svojim úžasnými priateľmi, pred ktorými som mohla hovoriť o viere. A vďaka nej som mala štartovaciu čiaru k spoznaniu môj najväčšieho Priateľa- BOHA. Začala som sa na ľudí pozerať inak, boli ľudia, ktorí ma mali radi takú aká som. Nehovorili mi, že som tučná, nerobili si z mňa hlúpe žarty, neurážali ma, ocenili moje prednosti, a talenty. Začala som uvažovať či ma takto nemôže vidieť aj Boh. Či nie som aj v jeho očiach tak úžasne zábavná ako ma videli oni, obľúbená a či sa tiež zakaždým teší na moju návštevu. Alebo ma stále čaká s notesom, kde má všetky moje hriech a čaká ako si ich odškrtáva? No do môjho života prišlo ďalšie sklamanie, z lásky ktorá vyzerala krásne, z muža ktorý ma jeden deň miloval, sa na druhý deň pre mňa stal cudzí človek, ktorý mi oznámil, že jeho city ku mne dávno ochladli a on mi to len nevedel povedať. „Bože, kde si? „ Prvý raz v živote som zapochybovala, že Boh existuje. Neverila som že ma môže milovať, keď mi odpovie na moje modlitby mužom o akého som ho prosila a potom mi ho behom pár mesiacov zoberie. Cítila som nepredstaviteľnú prázdnotu vo svojom vnútri. Hnevala som sa, kričala som, opäť som chcela umrieť . No on mi práve cez tých úžasných Júliiných priateľov povedal niečo čo začalo môj život obracať. A Bolo to tak jednoduché „Keď chceš plakať, plač! Neprestávaj. Hnevaj sa na Boha koľko chceš, ale povedz mu to, on o tom aj tak vie. Ale uvedom si jednu vec. Dnes je prvá nedeľa po Veľkej noci, a to je Nedeľa Božieho milosrdenstva. Môžeš získať úplné odpustky, a nemyslíš si, že Boh ktorý je tak Milostivý môže byť krutý a nemilovať ťa? Mysli na to „ A tak som išla na sv. omšu a vypočula som si nádhernú kázeň o tom ako nás Boh miluje a ako nám odpúšťa. Vysvetlili mi čo v skutočnosti znamená to „Božie milosrdenstvo“. A môj život sa začal meniť. Boh mi dal nových priateľov, ktorí so mnou chodili na kresťanské akcie a ja som cítila aké je to byť súčasť spoločenstva. Raz, počas ďalšieho štúdia som sa s jednou známou vybrala na duchovnú obnovu do kláštora. Tu mi povedali, že mnoho krát Boha vidíme ako sme videli alebo ako vidíme svojho otca. A mne to všetko začalo dávať zmyslel. Pre môjho otca som nebola nikdy dosť dobrá, jediné čo pre mňa mal boli urážky. Aj keď som zo školy nosila pochvaly, jednotky či vyznamenania, vždy si našiel pre mňa nejakú trefnú poznámku, ktorou mi zapichol klinec do môjho srdca. A takýto bol pre mňa aj Boh. Sama som neverila, svojmu precitnutiu. Môj Boh, ten ktorého tak ľúbim je pre mňa takýto strašiak? A naozaj bol. Používam minulý čas, lebo viem, že takto som ho videla v minulosti. Ako nemilosrdného počtára, ktorý čaká na moje chyby, aby ma za ne mohol potrestať a síce je pri mne, ale nie len z lásky ale preto že mi neverí, že môžem niečo spraviť dobre. Takýto bol pre mňa Boh. Niekedy sama neverím, že som ho takto videla. Jedno mi však ostalo, rozprávam sa s Bohom stále. Tak isto ako za mlada, tak aj teraz. Je to niekedy veľmi ťažké, nielen že ho počúvať, ale ho aj poslúchať. Svoju lásku mi však prejavuje teraz ešte viac, a možno ju len viem konečne aj oceniť a pochopiť. Keď mi je niekedy ťažko z toho, že som stále sama, pošle mi dážď. Ktorý ma jemne pohladí po tvári a on mi povie „Som tu s tebou, nie len niekde ďaleko v nebi. Zavri oči a môžeš cítiť ako ťa hladkám“ a ja ho cítim, cítim jeho lásku ako mnou preniká. Niekedy sa aj pohádame. A verte, že naše hádky nie sú len tak ledajaké. On mi hovorí ako ma ľúbi a ja ho nepočúvam. Kričím si svoje. „prečo som sama, prečo som bez peňazí, prečo nemám deti a prečo ......“ a on si ticho prší a vraví mi „ to bude dobré, ja ťa ľúbim“. ...a ja na to „aké ľúbim, ako ma môžeš ľúbiť keď mi nedáš čo chcem, pozri aká som strašná a ty ma ľúbiš?!.“ A v tom dážď zosilnie. „Povedal som ľúbim ťa“ ....a ja zasa “nieeeeeee, ja ti neverím“ ... Dážď silnie, a aby nestačilo tak ešte dostanem celú sprchu zo stromu. Až vtedy sa spamätám aká som bola hlúpa a udobríme sa... Boh je nepredvídateľný ale jedno je isté a nemenné. Miluje nás!!! Mňa aj teba. Je jedno ako dlho si bol či bola bez neho, neprestávaj ho hľadať. Stojí to za to. A hovorte aj iným o ňom. A na záver len malý návrat do môjho detstva. Otec sa v mojich 19 rokoch spamätal a išiel na protialkoholické liečenie. Zmieril sa s Bohom a aj s rodinou. A napriek tomu, že svoju povahu moc nezmenil, po desiatich rokoch zomrel zmierený s Bohom na následky rakoviny. A ja, aj keď som tomu nikdy v detstve neverila, som za ním plakala.
Najčítanejšie príbehy
Rišo stefak@martindom.sk / 30-09-2011 / Večer som si povedal, že sa na druhý deň ráno pomodlím. Tak som si sadol do kuchyne. A zrazu: "Rišo ty máš toľko práce! Nestrácaj čas". Napriek tomu, že viem o modlitbe a jej dôležitosti. Ťahá ma to pracovať a niečo zmeniť, niečo pohnúť ďalej. Potom si však uvedomujem, že niektoré veci svojim snažením nepohnem. Sú to zdravie v rodine, alebo dobrý nápad pre podnikanie, alebo pre evanjelizáciu. A tak sa opäť zameriam na Boha v modlitbe. Tieto veci a dobré nápady, môže dať iba On. Ale tu zase prichádza to známe: "Ale už treba ísť pracovať!" Je to taký stály, vnútorný tlak. Tak sa to snažím pretlačiť tým, že modlitba a vzťah s Pánom je dôležitejší. Najlepšou zbraňou je, keď úprimne poviem Pánovi: "Pozri ako je to: Ťahá ma to k Tebe, ale aj k práci." A tak vyvodzujem záver. Hej, práca a podnikanie aj evanjelizácia sú dôležité, ale treba sa pred nimi stretnúť s Pánom. Dnes sa Bohu podarilo vyhrať. Dúfam, že aj nabudúce. Lebo nerád by som zabudol na Toho, kto je pointou života a vecí, ktoré robíme. Andrej / 16-01-2012 / Posledný týždeň som mal veľmi zvláštny. Po peknom víkende som hneď v pondelok začal prežívať, ako veľmi ma nebaví práca a lezie mi na nervy, prežívať depresiu a vidieť negatívne stránky ľudí okolo mňa...
Večer po skončení práce som mal pocit, že už nič nechcem robiť. Jediné, čo som doma dokázal, bolo najesť sa a zvaliť sa na gauč. Mal som čo robiť, aby som nebol nepríjemný k manželke.
Takto prebehol celý týždeň. Bol som nepokojný, plný hnevu, predsudkov, trpkosti, bez vízie, bez zmyslu... Počas týždňa sa za mňa moja manželka modlila, ale nejako sa to nemenilo. Napadlo ma poslať smsku priateľom zo stretka s prosbou o modlitbu, ale nejako som na to zabudol.
V sobotu som si bol zahrať s kamarátom bedminton a potom som ho v aute poprosil, aby sa za mňa pomodlil. Vysvetlil som mu, o čo ide. Pomodlil sa za mňa asi päť minút, pretože som sa ponáhľal. V ten deň sa to všetko zmenilo, obrátilo. Mal som peknú nedeľu a dnes sa cítim normálne, príjemne, ako človek :-.
Bez Boha nemôžeme nič urobiť, ani byť príjemnými milujúcimi ľuďmi, ani mať vnútorný pokoj, radosť... Nedokážeme to zo seba vyprodukovať sebadisciplínou. Keď nám nepríde Duch Svätý na pomoc, sme biedni, vlečieme sa životom z vlastných síl. Veľmi si toto uvedomujem v poslednom čase – že kresťanstvo nie je hlavne o sebazapieraní, disciplíne a výkone aj keď toto hrá tiež nejakú rolu. Oveľa viac je o milosti, uvedomovaní si vlastnej ohraničenosti a obrovskej potreby Boha, o následnom volaní na neho a prijímaní jeho darov. Veľmi dobre to vystihuje verš: „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkej hrôzy.“ Pane, zachráň nás. Príď do všetkých oblastí našich životov a premeň ich. Príď tvoja vôľa, príď tvoje kráľovstvo. Rasťo / 25-05-2011 / Človek nikdy nevie čo je najlepšie. Keď som dnes ráno vyšiel z potravín, práve prichádzala na opačnej strane cesty električka, tak som si povedal: "Ako fajn, zveziem sa s nákupom." Vtom ale prifrčala ďalšia električka v protismere, zastavila presne zarovno tej "mojej" a ešte aj auto išlo, takže kým som to obehol na druhú stranu, šofér práve zatváral dvere. Stlačil som otváranie predných dverí, ale odpoveďou mi bol už len jeho úsmev a električka sa pohla. Povedal som si, že sa nebudem rozčuľovať pre takú hlúposť a idem pešo. Chcel som ísť aj tak len jednu zastávku. Ale trochu ma to štvalo. Ako som teda šiel, na najbližšej križovatke boli cestári a niečo opravovali na koľajniciach. Moja električka tam stála a čakala. Takže tá drobná "nepríjemnosť" mi vlastne osožila nie len zdravotne, ale aj časovo, bol som tam skôr. Je to celé taká maličkosť. No uvedomil som si pri tom, že často strácam pokoj preto, že dôležité veci nejdú tak ako by mali podľa mňa. Ale ja vlastne nikdy neviem čo je v danej chvíli pre mňa najlepšie. To vie len Boh a ja mu môžem akurát tak veriť.
|
|
